Do tejto, časom zrodenia príbuznej skupiny, patrím aj ja. Nemôžem hovoriť za celú generáciu, tak budem prezentovať sám za seba, aj keď v množnom čísle, aby to vyznelo ako generačná výpoveď, dúfajúc, že moji generační súputníci mi dajú za pravdu. Čo sme teda zač? Patríme ku generácii tzv. Husákových detí, aj keď našťastie Gustáv Husák nebol našim otcom a v podstate sme ho väčšina nikdy naživo nevideli. Toto možno sociologické pomenovanie však naznačuje, že naša generácia bola možno najviac vystavená procesu normalizácie, bola nám podsúvaná ilúzia ideálnej spoločnosti a viera v lepšie zajtrajšky.
No potom našťastie prišla zmena a my čiastočne znormalizovaní sme sa fakt úprimne tejto zmene tešili, aj keď v skutočnosti sme ani veľmi netušili, čo všetky tie deklarované heslá zamatovej revolúcie znamenajú, pretože tieto pojmy akosi chýbali v učebniciach občianskej náuky. Aj napriek tomu sme však pod vplyvom revolučnej eufórie vytiahli z vreciek nohavíc naše vtedy ešte malé zväzky kľúčov (napríklad môj zväzok obsahoval kľúč od bytu, pivnice a od bicykla) a poď ho štrngať na námestia. No sľúbená láska, slušnosť a vernosť sa akosi rýchlo vytratili a my sme začali upadať do spoločenskej depresie, začali sme frflať, netušiac, že táto vlastnosť bytia nás neopustí ešte ďalších 20 rokov.
Cítili sme sa ako objekty veľkého experimentu, čo sa prejavilo aj na formovaní našich názorov. Prejavilo sa to napríklad aj pri takom písaní maturitnej slohovej práce. Naša stredoškolská učiteľka slovenského jazyka bola určite pri opravovaní našich výtvorov nútená otvoriť si minimálne jednu fľašku zeleného absintu, aby aspoň trocha pochopila frflajúcu stratenú generáciu. Následne to pri zelenom maturitnom stole patrične okomentovala, že vraj takúto generáciu nahnevaných mladých ľudí už dávno nestretla, vytkla nám náš negativistický prístup a pošmúrné emócie. Áno, často používala slovíčko pošmúrny, za čo sme ju okrem iného niekoľkokrát ofrflali.
Nám však pochmúrna a negativistická nálada tak trocha aj vyhovovala, dokonca sme si ju ešte viac posilňovali hudbou a unikaním do subkultúr, ktoré mali takéto nálady v popise práce. Milý čitateľ, aby si bol v obraze, píšem o období poctivého punku, Depešákov, gotikov, novoromantikov a v podstate aj hip-hopu, ktorý bol v tom čase hlavne krásne nahnevano- ufrflaný a neriešil len lóve, pláže, hodinky, zlaté reťázky a lacné dievčatá.
A možno by sme sa postupne toho frflania aj pozbavovali, keby cez túto krajinu (pardón Slovensko, aby tu zase nejaký frfloš nezačal frflať) neprešiel niekoľkokrát zo západu na východ a zo severu na juh parný mečiarovský valec. Opäť sme upadli do až fanatického frflania, opantaní pocitom, že sme zišli z vytýčeného chodníka, a že keď sa čo najrýchlejšie nevrátime, tak nás horskí záchranári nenájdu ani v Bielorusku u Lukašenka. Museli sme frflať aj trocha aktívnejšie, nazývajúc naše frflanie občianskou povinnosťou na obranu demokracie, a k tomu sa ešte uhýbať pred parazólovými útokmi babiek demokratiek. Keď konečne parnému valcu došla para, presedlali sme na bicykle s úzkymi galuskami, očakávajúc, že sa všetko zmení a my budeme aj do kopca ľahúčko šliapať do pedálov a vychutnávať si pri tom skrášľujúcu sa krajinu. Nestalo sa. Galusky dostali pár defektov a medzitým niekoľko nadšencov opäť naštartovali parný ťažkotonážny valec.
Tak uváž, milý čitateľ, čo nám iné ostávalo? Vrátiť sa k frflaniu, lamentovaniu a k pošmúrnej nálade (toto je vplyv slovenčinárky). A tak sa to znova všetko ešte raz zopakovalo, lebo asi fakt platí, že národ, ktorý nepochopí svoju minulosť, musí si ju odžiť znova. Tak sme vykonali reparát, vsadili sme na ženský element a pôvab, ale dnes sa nám zdá, že hlavou rodiny je aj tak malý fúzatý muž a jeho bratranci a nás opäť premáha nespokojnosť. Za tie roky sa už cítime poriadne zacyklení vo večnom frflaní, a keď sme už takto kvalitne vytrénovaní, tak tento stav už radšej ani neopúšťame. Poznačili nás sklamania z očakávaní, a tak nám prosím prepáčte, že sem tam sa ozveme a vyslovujeme kritiku aj na nepolitické dianie.
Asi aj preto sme často znechutení z mnohých vecí a javov. Príklad? Tak napríklad často frfleme na naše televízie a na to, čo nám ponúkajú. Milý čitateľ, bohužiaľ argumenty typu nepozerajte a prepnite na nás nezaberajú. My sme totižto generácia, ktorá si ešte pamätá časy, keď televízny monoskop tvoril väčšiu časť televízneho vysielania a trocha sme verili, že nové demokratické, ekonomické a technické možnosti prinesú aj vyváženú kvalitu, a nie naše volanie po návrate monoskopu. Argument, že veď toto ste chceli, je opäť trocha mimo. Že prečo? No jednoducho preto, že my chápeme a obhajujeme zásady trhovej ekonomiky, ale aj napriek tomu si nemyslíme, že by jej povaha mala byť tak preceňovaná, aby ona následne požierala umenie, kultúru, vzdelanosť a iné, akoby povedali naivní Radošinci. Možno aj preto kritizujeme stav našej spoločnosti, frfleme nad bezduchosťou televíznej tvorby a bulváru. Uráža nás svet médiami stvorených celebrít, reptáme nad absurdnosťou televíznych reklám, a dosť často nám prekážajú aj bezbrehé komerčné motivácie literárneho a hudobného sveta. Áno, stále hundreme, a to všetko aj napriek tomu, že sme možno v nami požadovanej kvalite nič nevytvorili a bohužiaľ sme nič neurobili ani pre slovenský hip-hop.
Apropo, často sme frflali aj v súvislosti s pripravovanými majstrovstvami sveta v hokeji na Slovensku. Nie preto, že by sme sa z tohto športového sviatku netešili, ale skôr nám prekážali ťapákovské a potemkinovské riešenia vykonávané na poslednú chvíľu, ktoré prípravu tohto podujatia sprevádzali, akoby sme sa o nami organizovanom podujatí dozvedeli iba pred mesiacom. Nech je nám odpustené, ale naozaj sme nemohli mlčať ani počas minimálne zvláštnej propagácie tohto podujatia, pričom máme na mysli obrazom aj slovom sprzneného maskota, 20 hokejových hymien (jedna horšia ako druhá), zvláštnu reklamu s bojovým pokrikom, s ktorým sa mimochodom mimoriadne rýchlo zžíva fanúšikovská hokejová verejnosť a pod.
Samozrejme, aj napriek tomu všetkému ofrflanému, našim chlapcom úprimne fandíme, aj keď možno nie až tak freneticky, pretože máme skúsenosť, že najlepšie úspechy dosiahli vtedy, keď sme to najmenej očakávali.
