Množstvo stredných škôl už upustilo aj od prijímacích pohovorov a svojich nových zverencov prijímajú len na základe výsledkov zo ZŠ a výsledkov tzv. testovania deviatakov (MONITOR 9). Pre tento krok sa rozhodlo aj veľa naozaj dobrých škôl a gymnázií, pretože žiak a jeho rodičia sú predsa len ľudia a ako vieme človek si väčšinou vyberá tú ľahšiu cestu. Žiak si povie: načo sa ešte stresovať prijímačkami, keď ma škola s tým istým názvom a zameraním, len na inej ulici, alebo v susednom meste zoberie aj bez nich. No niektorým školám ani toto úsilie nepomôže. Žiakov je stále málo a lavíc v školách je veľa. Kde je teda problém. To nikto netuší, pretože slovenské školstvo a jeho financovanie je fenomén, normálne hodný výskumu.
Paradoxne problém začal byť problémom vtedy, keď došlo konečne vo financovaní školstva vôbec k nejakému posunu. Financovanie základných a stredných škôl je od roku 2003 postavené na normatívnom princípe. Školy sú financované podľa počtu žiakov a personálnej a ekonomickej náročnosti výchovno-vzdelávacieho procesu. Celkový normatív sa skladá zo mzdového normatívu a prevádzkového normatívu. Prevádzkový normatív je zložený z normatívu na výchovno-vzdelávací proces, normatívu na teplo, normatívu na prevádzku a normatívu na ďalšie vzdelávanie učiteľov. Ministerstvo školstva SR rozpisuje normatívy pre školy a školské zariadenia na príslušný kalendárny rok podľa zriaďovateľa a podľa typu školy alebo školského zariadenia. Vyzerá to, a v skutočnosti aj je veľmi komplikované, ale jednoducho povedané, každá škola dostane toľko peňazí, koľko má žiakov a akú má náročnosť materiálno-technického zabezpečenia výučby a celého vzdelávacieho procesu.
Tento typ financovania školstva má množstvo problémov, ktoré bohužiaľ sústavu školstva (hlavne stredného) ešte viac deformovalo. Problémom normatívneho financovania je napríklad to, že mzdový normatív na počet žiakov môže síce korešpondovať s potrebami školy, ale prevádzkový normatív na počet žiakov je už iluzórny, pretože každá škola sídli v rôznych budovách, ktoré sú rôzne energeticky náročné. Sú to školy rôzneho druhu, rôznych typov stavieb, rôzneho veku. Súčasné normatívy sú tak skôr udržiavacie, neumožňujú materiálne skvalitňovanie výchovno-vzdelávacieho procesu.
Ďalším problémom normatívneho financovania je samotný princíp, čím viac žiakov tým viac peňazí, riaditeľov škôl to potom v záujme finančného zabezpečenia vyučovacieho procesu a prevádzky školy a školského zariadenia zvádza k uprednostňovania kvantity na úkor kvality, jednoducho povedané viac hláv (duší) viac peňazí. Viedlo to napríklad k tomu, že školy otvárali množstvo nových odborov, ktoré nemali nič spoločné s tradíciou a predchádzajúcim zameraním školy, vôbec nezohľadňovali potreby pracovného trhu a regiónu. Takto školy v záujme získať čo najviac peňazí, sa správali ako na skutočnom blšom trhu, keď ponúkali niečo, čo v skutočnosti ani nepotrebujeme. Takto dochádzalo k pokriveniu stredného školstva a možno aj samodeštrukcii niektorých škôl, pretože evidentne bude musieť prísť k racionalizácii celej siete stredných škôl a niektoré školy budú musieť byť zrušené.
Aké sú teda riešenia tohto stavu? Keďže sa ma táto problematika dotýka, hľadám čo ponúkajú tí, ktorí to v skutočnosti môžu riešiť. Priznám sa, že ma asi najviac zaujímal názor nováčika na politickej scéne, ktorý sa usiluje dostať do parlamentu a neskôr do vlády, preto lebo jednoducho chce a vie meniť pravidlá v tomto štáte (slová lídra strany). V 120 bodovom zverejnenom volebnom program strany SaS, som sa však v bode venovanému práve financovaniu školstva dozvedel akurát to, že SaS sa zaručuje zachovať bezplatné vzdelávanie na základných a stredných školách, pričom navrhujú zaviesť normatívne financovanie ako jediný zdroj financovania škôl štátom, pričom niektoré školy budú môcť vyberať školné, okrem škôl, ktoré nebudú smieť vyberať poplatky (takzvaná minimálna sieť, ktorej rozsah bude porovnateľný s dnešnou sieťou škôl). Čo je potom akože novinkou. Tento stav tu predsa už dávno existuje, všetky školy dostávajú normatív (štátne, súkromné, cirkevné) a súkromné k tomu ešte môžu dokonca vyberať poplatky (podotýkam nie malé) a cirkevné školy si tiež určite pomôžu aj zo svojich cirkevných zdrojov.
Dokonca už dávno existuje aj kategorizácia škôl a nimi poskytovaných odborov (učebných aj študijných), po ktorej strana SaS volá, keď žiada „vytvoriť kategorizáciu normatívov pre študijné odbory stredných škôl a stanoviť výšku normatívu pre každú kategóriu osobitne" (75. bod). Takže opäť žiadne novinky a progresívne riešenia.
A to, čo je nové v ich programe, urobí zo školstva ešte väčšie trhovisko. Mám na mysli akési externé hodnotenie kvality, čo naozaj zaváňa až nejakým priemyselno-výrobným prístupom k vzdelávaniu. Podľa mňa vytvárať nejaké externé akreditačné hodnotenia všetkých stupňov škôl, to je taká malá cesta do ešte hlbšieho školského pekla. Čo budú kritéria merania, výchovno - vzdelávacie výsledky? Už dnes je napríklad dokázateľné, že školy, ktoré sú dotované aj zo súkromných zdrojov, výberom školného a prijímaním darov majú v skutočnosti nižšiu kvalitu ako vykazujú. V týchto typoch škôl, ktoré navštevujú aj deti donorov je predsa potrebné, aby škola prezentovala kvalitu a elitnosť. Ani materiálno-technické vybavenie, nemusí byť ukazovateľom kvality, je množstvo škôl, ktoré v tomto kritériu zaostávajú, ale o to viac podporujú kreativitu a pripravujú žiakov s vyššími kompetenciami učenia sa. A takto by sa dalo vypočítavať ďalej kritérium po kritériu, a všetko by malo svoje pre a proti.
No a návrh zrušiť podmienku pedagogického vzdelania pre pozície riaditeľov škôl a umožniť tak obsadenie týchto postov manažérsky zdatnými pracovníkmi, už ani nebudem komentovať. Alebo predsa len aspoň jednou vetou resp. zúfalým zvolaním: Škola nie je fabrika!
