Začudovať sa treba v tom momente, keď tvorcovia zákona hovoria o potrebe zahrnúť vlasteneckú výchovu do učebných osnov. Je prekvapujúce, že SNS riadiaca rezort školstva si nevšimla, že vlastenecká výchova ako jedna zo zložiek výchovného procesu už v školstve dávno existuje, je súčasťou aj školskej reformy, ktorú spustil práve nominant SNS. Pre školstvo je v súčasnosti najdôležitejší Zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (práve z dielne ministerstva školstva), v ktorom je vlastenecká výchova definovaná v § 4. Podľa tohto zákona je jedným s cieľov výchovy a vzdelávania: „ posilňovať úctu k rodičom a ostatným osobám, ku kultúrnym a národným hodnotám a tradíciám štátu, ktorého je občanom, k štátnemu jazyku, k materinskému jazyku a k svojej vlastnej kultúre". Podľa zákona sa výchovno-vzdelávací proces v školách a školských zariadeniach uskutočňuje podľa výchovno-vzdelávacích programov, ktoré obsahujú osnovy jednotlivých predmetov. Zákon pozná dva typy vzdelávacích programov a to štátny vzdelávací program a školský vzdelávací program. Štátne vzdelávacie programy (ďalej len ŠVP) vymedzujú povinný obsah výchovy a vzdelávania v školách, ktorý smeruje k nadobudnutiu žiackych kompetencií. ŠVP pre všetky typy škôl vydalo a zverejnilo Ministerstvo školstva Slovenskej republiky, pričom v nich jasne zadefinovalo požiadavky, ciele a obsah vzdelávania a výchovy, ktoré sa potom následne premietajú do školských vzdelávacích programov (ŠkVP).
Aj samotná vlastenecká výchova sa ako jeden z hlavných cieľov a prierezových tém objavuje veľmi významne vo všetkých stupňoch vzdelávania samozrejme v primeranej forme k veku vzdelávaných. Pre ilustráciu napríklad vyberám gymnaziálny štátny vzdelávací program, ktorý má štátom určených 7 povinnými vzdelávacích oblastí. V podstate cez každú z týchto oblastí prechádza niekoľko prierezových tém, a medzi nimi aj vlastenecká výchova. Preto nie je nutné zavádzať ďalšie oblasti, alebo nebodaj nový vyučovací predmet. Tvorcovia ŠVP pre gymnáziá zapracovali vlasteneckú výchovu do vzdelávacej oblasti „Jazyk a komunikácia", pričom vzdelávanie v danej vzdelávacej oblasti smeruje k utváraniu a rozvíjaniu kľúčových kompetencií tým, že vedie žiakov k:
• príprave všetkých žiakov tak, aby sa stali zodpovednými občanmi, schopnými
podieľať sa na rozvoji demokratickej spoločnosti, solidarity, pluralizmu a kultúrnej
otvorenosti,
• pochopeniu vzdelávania v príslušnom jazyku ako svojbytnému historickému javu,
v ktorom sa odráža historický a kultúrny vývoj národa a zároveň ako významný
zjednocujúci činiteľ národného spoločenstva a ako dôležitý prostriedok
celoživotného vzdelávania,
• zvládnutiu základných pravidiel medziľudskej komunikácie daného kultúrneho
prostredia a nadobudnutiu pozitívneho vzťahu k jazyku v rámci interkultúrnej
komunikácie,
• nadobudnutiu vzťahov k slovesným umeleckým dielam, k vlastným čitateľským
zážitkom, k rozvíjaniu svojho pozitívneho vzťahu k literatúre a k ďalším druhom
umenia vychádzajúcich z umeleckých textov a rozvíjaniu svojich emocionálnych
a estetických cítení a vnímaní,
• pestovaniu vedomia jazykovej príslušnosti k istému etniku, pocitu jazykovej
príbuznosti a spolupatričnosti s inými etnikami, prostredníctvom ovládania normy
spisovného jazyka viesť žiakov k zvyšovaniu jazykovej kultúry ich verbálnych
ústnych i písomných jazykových prejavov.
Samozrejmosťou je vlastenecká výchova vo vzdelávacej oblasti „Človek a spoločnosť", ktorá obsahuje predmety ako dejepis, náuka o spoločnosti a geografia. Podľa predmetného ŠVP cieľom týchto predmetov je, aby sa žiaci zoznámili s najvýznamnejšími historickými, geografickými a spoločenskými procesmi a javmi, ktoré sa premietajú do každodenného života, aby sa naučili o minulosti svojho národa a národov Európy, aby spoznali prírodné aj spoločenské charakteristiky svojej vlasti a regiónov sveta, čo má vplývať na utváranie pozitívnych občianskych postojov. Majú tak získať pozitívny vzťah k vlasti a súčasne rozvíjať a upevňovať si vedomie príslušnosti k európskemu civilizačnému a kultúrnemu prostrediu. Takýmto spôsobom vzdelávacia oblasť vedie k úcte k vlastnému národu, k rozvíjaniu vlastenectva ako súčasti historického vedomia.
Takto by sa dalo pokračovať aj v vzdelávacej oblasti „Človek a hodnoty" a čudujme sa svete aj v vzdelávacej oblasti „Zdravie a pohyb", kde sa očakáva, že absolventi si utvrdia svoje zdravie a budú tak nápomocní pri budovaní spoločnosti a budú v budúcnosti „schopní racionálne konať pri prekonávaní prekážok v situáciách osobného a verejného ohrozenia".
Som presvedčený, že vlastenecká výchova na školách je už dnes naozaj dostačujúca, a už v súčasnosti má dostatočnú legislatívnu podporu. K samotnej vlasteneckej výchove napomáha aj samotná klíma každej školy, na pôde aj bez existencie vlasteneckého zákona nemôže chýbať štátna vlajka, v každej triede a odbornej učebni musí byť na stenách štátny znak, v knižniciach škôl nechýbajú desiatky výtlačkov Ústavy SR. Ďalej každá škola organizuje vlastné podujatia, záujmovú činnosť a mimoškolské aktivity (vlastenecké, odborno-poznávacie exkurzie, pripomienky pamätných dni, štátnych sviatkov, osobností, besedy, návštevu divadelných predstavení atď.). Ešte aj dnes sa v triedach vyrábajú nástenky, ktoré majú často vlastenecký obsah, napomáhajúc tak vlasteneckej výchove na školách. Preto sa pýtam, aký má vlastne zmysel zavádzať výchovu k vlastenectvu na školách novým vlasteneckým zákonom?
