Pozemková reforma (vnútorná kolonizácia) a jej politický rozmer.
Celý proces bol riadený štátom, za ktorým prirodzene stáli politici a politické strany, za ktorými s určitosťou stáli lobbistické skupiny hlavne z agrárneho prostredia. Takže aj z toho dôvodu, často aj „dobré myšlienky" prerastú do politických problémov a káuz. Reformu realizujúci politici si rozdeľovaním pôdy tak získavali voličov a z kolónií sa tiež často stávali ostrovčeky obdivovateľov a podporovateľov Republikánskej strany zemedelského a maloroľníckeho ľudu (agrárnej strany).
Sociálny rozmer reformy.
Hlavným cieľom pozemkovej reformy bolo podľa jej tvorcov a hlásateľov vytvorenie samostatných gazdovstiev, parcelácia pôdy po veľkých feudálnych vlastníkoch, podpora stredného a malého roľníctva a zmiernenie sociálneho napätia na vidieku. Sociálny rozmer reformy a vnútornej kolonizácie potom však z niektorých pohľadov vyznieva dosť antisociálne, pretože k pôde sa naozaj dostávali aj majetní záujemcovia, s pôdou sa vo veľkom obchodovalo, pôda bola v kolóniách prideľovaná aj bohatým Čechom a Moravanom (aj keď osídľovanie bohatšími Čechmi a Moravanmi vychádzalo z nariadenia o tzv. zmiešaných osadách, v ktorých sa mali usádzať ľudia z rôznych častí ČSR tak, aby v obci žili finančne silnejší aj slabší roľníci, pričom slovenskí roľníci z horských oblastí nemali tvoriť viac ako 40% obyvateľstva kolónie), niektoré kolónie dostávali bohatú štátnu pomoc v podobe subvencií, úľav na daniach a clách. Paradoxne sa tak stávalo, že roľnícke obyvateľstvo niektorých kolónií na južnom Slovensku bolo po pár rokoch na tom ekonomicky lepšie ako ich kolegovia na strednom a severnom Slovensku. Ale boli aj prípady, keď niektoré kolónie chudobneli (zanikali) na úkor protežovaných. Maďarskí politici využívali sociálny rozmer vo svojej opozičnej politike aj v prípade maďarského roľníctva, ktoré sa k pôde z rozparcelovaného feudálneho vlastníctva dostávalo len sporadicky.
Nacionálny charakter vnútornej kolonizácie.
Je asi prirodzené, že vnútorná kolonizácia mala nacionálny charakter. Išlo o akúsi snahu prevziať bývalé uhorské feudálne vlastníctvo na Slovensku z rúk Maďarov do rúk Slovákov a Čechov. Pozemková reforma a s ňou súvisiaca vnútorná kolonizácia navonok nedeklarovala nacionálny charakter, dokonca aj v zahraničných kruhoch bola hodnotená ako demokratická, pretože na prídel pôdy sa v zákonných opatreniach neobjavovali žiadne podmienky viažuce sa na národnosť uchádzačov (priznávam kritiku Roberta Williama Setona-Watsona, na ktorú ma upozornil jeden diskutujúci som nečítal, chcem to však čo najrýchlejšie napraviť a knihu zháňam). Jedinou podmienkou nesúcou nacionálny náboj bola podmienka o československej príslušnosti a či sa žiadateľ pričinil o vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov. Zákon ešte uprednostňoval bývalých legionárov a príslušníkov československých ozbrojených síl. A samozrejme nacionálny zámer dokazuje opäť aj to, že k pôde sa nedostávali príslušníci maďarskej menšiny z radov chudobného roľníctva a ak aj, tak získavali len malé pozemkové vlastníctva ako politický exemplárny dôkaz o nenacionálnom charaktere procesu.
Viedenská arbitráž a jej dopad na vnútornú kolonizciu.
Silný nacionalistický rozmer dokazuje aj rovnako silný revanš zo strany Maďarska po Mníchove. Horthyovské Maďarsko si dalo za cieľ revidovať celú pozemkovú reformu pričom po Viedenskej arbitráži vyhnali veľkú väčšinu nemaďarského obyvateľstva kolónií a v podstate skoro všetko obyvateľstvo, ktoré nebolo autochtónnym obyvateľstvom (rozumej nežijúce na predmetnom území pred rokom 1918). O kolonistoch sa viedli aj medzištátne rokovania, ktoré trvali až do februára 1939, pričom priniesli len čiastkové riešenia, a medzitým už značná časť kolonistov okupované územie pod vplyvom nátlaku opustila. Zmluvné strany sa však dohodli, že Česko-Slovensko príjme do 31.10. 1939 českých, slovenských a rusínskych kolonistov aj s rodinami a všetky osoby mali získať česko-slovenské štátne občianstvo.
Povojnový vývoj.
Po oslobodení Československa sa situácia opakovala len v opačnom prevedení, južné Slovensko bolo oslobodené a slovenské a české roľníctvo malo otvorenú cestu späť k svojim nakrátko strateným sídlam. Na svojich majetkoch a vo svojich domovoch nachádzali maďarských vlastníkov, ktorí museli novonadobudnuté vlastníctvo opustiť. Už sa síce nevrátila každá rodina, ale predsa sa na väčšine kolónií život obnovil. Vlastníctvo pôdy si však kolonisti - roľníci dlho neužili, pretože socialistická kolektivizácia z nich urobila „slobodných" roľníkov pracujúcich na spoločnom majetku.
Úskalie historických prameňov a odbornej literatúry.
Pri bádaní v tejto oblasti som ja osobne narazil na pár problémov. K danej problematike je určite množstvo historických prameňov, ktoré ešte driemu neprebádané v archívoch. Problém je s ich lokalizáciou. Udalosti sa odohrávali na južnom Slovensku, čo je v podstate regionálny priestor, ale zároveň je južné Slovensko z geografického, kultúrneho, správneho a sociálneho hľadiska široký pojem. Je to územie, ktoré má svoje špecifiká rozdielne od západu na východ. Je to priestor s množstvom mikroregiónov. Takže za prameňmi treba cestovať a ak k nim dorazíte majú rôznu výpovednú hodnotu. Archívne pramene sa nachádzajú v štátnych archívoch a ich pobočkách po celom území dnešného južného Slovenska (dokonca celého priestoru bývalého Československa). Ďalším problémom je, že daná problematika sa nachádza v archívnych fondoch viacerých bývalých inštitúcií (Štátny pozemkový úrad Praha, ŠPÚ mal obvodové úradovne Trenčín, Zvolen, Kolonizačný referát v Bratislave, Kolonizačné komisariáty Levice, Kráľovský Chlmec, Zemedelská rada, Kancelária československých légií pri ministerstve obrany, ministerstvá pôdohospodárstva, verejných prác, sociálnych vecí, Kolonizačné družstvo, Slovenská liga, zásahy proti kolonistom spisovali policajné stanice podliehajúce policajným riaditeľstvám, rokovania s Maďarskom sa viedli ešte pod patronátom min. zahraničných vecí v Prahe atď.). Veľká časť prameňov sa teda nachádza v českých a maďarských archívoch, neprebádané sú aj kroniky kolónií, spolkov a na kolóniách zriaďovaných škôl, celoštátnej a regionálnej tlače. Až po prebádaní týchto a možno ďalších prameňov, by aj daná problematika dostala jednu slušnú syntézu.
Aj preto doteraz na Slovensku nevznikla žiadna komplexná odborná literatúra. Štúdie publikované 20. a 30. rokoch patria skôr k nástrojom propagandy. V marxistickej historiografii sa pozemková reforma a kolonizácia skúmali z hľadiska triednosti. V 90. rokoch 20. storočia sa objavilo zopár štúdií o pozemkovej reforme, v ktorých ale otázka kolonizácie dostala marginálny priestor. Aj keď musím vyzdvihnúť niektoré štúdie uverejnené v zborníku „Československá pozemková reforma 1919-1935 a jej medzinárodné súvislosti", ktorý bol výsledkom medzinárodnej konferencie konanej v Uherském Hradišti v roku 1994. Prínosom boli aj práce E. Vrabcovej k otázke kolonizácie južného Slovenska počas prvorepublikovej pozemkovej reformy. K otázke osudu kolonistov po Viedenskej arbitráži sú to ešte práce historikov M. Vietora a L. Tilkovszkého a z novších prác monografia M. Hetényiho týkajúca sa slovensko-maďarského pomedzia v rokoch 1938-45. Musím však konštatovať, že dodnes neexistuje ani jedna samostatná monografia, či už na tému vnútornej kolonizácie alebo jej výsledkov, až na minulý rok vyšlú v maďarčine publikovanú monografiu A. Simona. Aby som nezabudol naozaj veľkým počinom bola edícia dokumentov k problematike Viedenskej arbitráže. Zostavovateľom bol L. Deák,aj v tejto práci sa objavuje v dosť veľkom zastúpení aj problematika kolonistov.
