Preto nadväzujem na môj článok o histórii slovenského futbalu ďalšími riadkami, o tomto nielen na Slovensku, populárnom športe. V minulom článku som opísal kreovanie prvých na území Slovenska pôsobiacich futbalových klubov. Zámerne ich ešte nenazývam ako slovenské, pretože vznikali v čase najsilnejšej maďarizácie. Preto boli aj názvy spolkov a klubov v maďarskom jazyku a aj rokovacou rečou klubov bola maďarčina. S istotou sa dá povedať, že aj funkcionári vtedajších klubov z radov šľachty a meštianskych podnikateľských vrstiev sa hlásili k maďarskej etnicite, ak by sme však nahliadli do dobových archívnych materiálov, napríklad súpisiek hráčov, hlavne športových klubov zo severného Slovenska, zistili by sme, že futbal hrali vo vysokom počte aj hráči s čisto slovenskými menami. Počet slovenských hráčov sa tesne pred prvou svetovou vojnou s určitosťou zvyšoval, práve v súvislosti s prudkým rozvojom futbalu a so vznikom nových športových klubov, ktorými členmi sa stále viac stávali aj drobní remeselníci a živnostníci ( a dostávali sa do funkcií ). Na poslovenčovanie klubov malo vplyv aj to, že aktívnymi športovcami sa čoraz viac stávali aj robotníci a roľníci z čisto slovenského prostredia.
Počas prvej svetovej vojny sa šport a s ním aj futbal odmlčal, ale o to dynamickejšie sa potom rozvíjal po jej skončení a vzniku samostatného Československa. Práve vznik ČSR mal veľký význam aj pre rozvoj športového hnutia, pričom nezmazateľný význam mali hlavne športové spolky z českých krajín. Ako ústredná organizácia pre športové hnutie vznikla už na konci roka 1918 Československá obec športová, ktorá mala koordinovať činnosť zväzov, a ako jeden z prvých vznikol aj Československý zväz futbalový. Situácia na Slovensku bola však omnoho zložitejšia, maďarské vládnuce kruhy sa odmietali vzdať svojej moci, čo sa prejavovalo aj v športovej organizácii. Pôvodne športové kluby s maďarským aktívom sa odmietali podriadiť sa novovznikajúcim československým športovým zväzom. Podobná situácia bola aj s futbalom, keď väčšina športových klubov praktizujúcich futbal na Slovensku bola stále v maďarských rukách. Aj preto prílevom českej inteligencie, úradníkov, četníkov a robotníkov po vzniku ČSR na Slovensko, začali vznikať aj československé športové kluby.
Futbalisti na Slovensku si chceli vytvoriť samostatný Futbalový zväz pre Slovensko, ktorý by združoval futbalové kluby na Slovensku bez nacionálnych rozdielov, pretože po vzniku ČSR existovali športové kluby na národnostnom princípe, teda československé, maďarské, nemecké a židovské. Iniciatíva vychádzala pravdepodobne z maďarských športových kruhov, takýto postup sa však priečil vládnucimi kruhmi presadzovanej idei čechoslovakizmu a aj na priamy zásah Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska, neboli tomuto zväzu schválené stanovy. Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska pod vedením V. Šrobára sa už v októbri 1919 zameralo aj na revíziu športových klubov, s úmyslom odstraňovať tak aj posledné zbytky maďarizácie. Jeho aktivity boli zamerané na spolky, ktoré chceli stále pôsobiť v maďarizačnom duchu a aj napriek existencie nového názvoslovia miest a obcí, stále trvali na používaní maďarských pomenovaní. Maďarské kluby si vytvorili na Slovensku vlastný futbalový zväz, ten sa potom v roku 1922 spolu s Československým futbalovým zväzom, nemeckým a židovským združil do Československej asociácie futbalovej, ktorá bola v roku 1923 prijatá do FIFA.
Súťaže sa odvtedy hrali po zväzových linkách, osobitne v českých krajoch a na Slovensku. O majstra Slovenska hral víťaz slovenskej časti Čs. futbalového zväzu s víťazom súťaže Maďarského futbalového zväzu na Slovensku. Na Slovensku bol dlhodobo najsilnejší už 1. apríla 1919 vytvorený I. Československý športový klub Bratislava (neskôr známy ako ŠK Slovan). Keď konečne došlo už v spomínanom roku 1922 k ukončeniu zväzových sporov, spustila sa na Slovensku aj prvá regulárna súťaž s jasnými pravidlami. Celoslovenská súťaž sa rozbehla v troch župách (Západoslovenskej, Stredoslovenskej, Východoslovenskej) a prvým majstrom Slovenska sa stal práve I. ČsŠK Bratislava. Víťaz slovenskej časti súťaže mal potom právo štartovať na tzv. zväzových majstrovstvách za účasti ďalších piatich majstrov žúp z Čiech a Moravy. Futbalové kluby z územia Slovenska sa v silnej konkurencii česko-moravských a nemeckých klubov v ČSR nedokázali presadiť, podarilo sa to až I.ČsŠK Bratislava v roku 1927, keď vo finále porazil majstra nemeckého zväzu DSV Budweiss (České Budějovice). Majstrovský titul takto organizovanej súťaže vyhral I.ČsŠK ešte raz v roku 1930. Od roku 1935 vznikla celoštátna liga, na ktorej sa zo Slovenska podieľali iba dva kluby, a to tak často spomínaný I. ČsŠK Bratislava a ŠK Rus Užhorod (bol zapojený do slovenskej časti súťaže). Ich pôsobenie v tejto najvyššej súťaži však bolo bez výraznejších úspechov a možnosť zlepšovania im prekazili pomníchovské udalosti a rozpad ČSR. Aj tak sa však dá skonštatovať, že slovenský futbal bol na vzostupe a rozvíjal sa veľmi dynamicky. Slovenskí futbalisti sa dostávali aj na súpisky československých reprezentačných mužstiev a tak sa podieľali aj na prvom väčšom úspechu československého futbalu. Týmto úspechom bol zisk strieborných medailí, na iba druhých majstrovstvách sveta vo futbale, ktoré sa konali vo fašistickom Taliansku v roku 1934.
Aj v období Slovenskej republiky (1939 -45) bol futbal najpopulárnejším športom. V prvých ročníkoch slovenskej ligy kraľoval ŠK Bratislava (bývalý I.ČsŠK Bratislava), v IV. a V. ročníku ligy získal majstrovský titul nový kluby OAP Bratislava (Oddiel armádnych pretekárov), ktorý tvorili hráči vojenskej prezenčnej službe, ktorí nesmeli hrať za civilné oddiely.
ŠK Bratislava; zdroj: Kamenec, I.:Slovenský štát v obrazoch (2008)
Bratislava tak mala v lige prevahu, aj keď v slovenskej lige mali zastúpenie kluby dnes už všetkých tradičných futbalových miest ako napríklad Trnava, Žilina, Trenčín, Prešov. Keďže v období druhej svetovej vojny nám nepatrila Petržalka, kde sa nachádzali prvé futbalové ihriská v Bratislave, musel štát, uvedomujúci si zjednocujúcu a propagandistickú silu futbalu podporiť vznik nového futbalového stánku. Tak vznikol projekt štadióna na Tehelnom poli, ktorý bol dokončený už v októbri 1940. Štadión pojal 15 000 divákov, ktorí ho aj pravidelne zapĺňali.
Podľa denníka Slovák z 21.11. 1943 bolo na Slovensku v tomto čase 220 klubov, v ktorých bolo organizovaných 10 898 registrovaných futbalistov. Počas vojny samozrejme stagnovala reprezentačná rovina slovenského futbalu, kvôli vojne a nepriateľstvu štátov sa neorganizoval svetový šampionát a slovenská reprezentácia počas tohto obdobia odohrala len 16 medzištátnych zápasov aj to len s mužstvami Nemecka a jeho satelitov.
Slovenské národné mužstvo (1939); zdroj: Kamenec, I.: Slovenský štát v obrazoch (2008)
Vypuknutie SNP sa pochopiteľne dotklo aj futbalu, posledný zápas súťaže sa odohral 27. augusta 1944 a znovuzrodenie futbalu nastalo až po vojne. Celoštátna liga bola obnovená až v sezóne 1946/47 a začala sa tak nová história slovenského futbalu, okrášlená už aj výraznejšími úspechmi.
Zdroje: Perútka, J.: Dejiny telesnej výchovy a športu na Slovensku (1980)
Kamenec, I.: Slovenský štát v obrazoch (2008)
