Zrod hrdinu na slovenský spôsob
Zaujímalo ho fungovanie vecí. Bol to malý zvedavec, hľadajúci odpovede. Dospelí v jeho okolí, často používali v súvislosti s jeho zvedavosťou, jemu zatiaľ neznáme slovíčko - inteligencia. Hrával sa v obývačke sám, pozornosť venoval hre, sledovanie televízneho monoskopu ho nezaujímalo. Jedného dňa zostal v izbe úplne sám. Zaujala ho vysoká lampa vedľa pohovky. Telo lampy bolo z pochrómovaného kovu, typické svietidlo z osemdesiatych rokov minulého storočia. Bola vysoká, a keď svietila, vysielala k stropu stĺpce svetla z dvoch plastových valcov pastelových farieb, jeden bol žltý a druhý zelený.
Zvedavec zliezol z pohovky a na podstavci lampy stlačil tlačidlá, ktorými jeho rodičia dávali lampe život. Zrod svetla videl veľakrát, lebo fungovanie vecí ho vždy zaujímalo. Po šťuknutí zasvietil len zelený valec. Záujem trojročného bádateľa sa znásobil. Vyliezol na pohovku a nazrel do valcových tienidiel. Pohľad do zeleného valca ho oslepil, zavrel oči a ešte chvíľu sa mu na zavretých viečkach premietalo žeravé volfrámové vlákno. Otvoril oči a hlavu presunul nad žltý valec, pre istotu prižmúril zrak. Nič nevnímal, ani teplo žiarovky a ani jej svietivé luxy. Roztvoril oči a okamžite zistil príčinu nesvietenia. Vo valci zívala čierna bakelitová objímka, otvárajúca svoj ústny otvor a žiadajúca si závit sklenenej hrušky so žiarivým vláknom. Lojzko nemal čo ponúknuť a tak podal svoj prst. Objímka prijala a hneď si zažiadala celú ruku. Lojzko sa snažil ruku z jej zovretia pod napätím vytrhnúť, ale už sa nedalo. Jeho malým korpusom prechádzali elektrické sily. Malý objaviteľ zápasil s neznámou silou, zmietal sa v pasovačke s dvojhlavou príšerou ako v tantrickom tanci. Váľal sa zo strany na stranu, pričom rebrami narážal o kovovú kostru bytovej lampy. V zápase nevnímal ani svoj vlastný hrdelný rev, ten akoby zanikal niekde v dávnej minulosti bez elektriny. Sekundy sa zmenili na večnosť a jeho telo už skoro vzdalo boj. Zachránila ho jeho rodička, vytrhávajúc napájanie lampy z elektrickej zásuvky. Matka zdvihla opatrne do náručia svojho potomka a v duchu i nahlas si vyčítala tie minúty bez dozoru. Lojzko precitol až v nemocnici.
Toto sa Lojzkovi stalo pred 30 rokmi. Odvtedy Lojzo dospel. Na vojenčinu ho nezobrali, aj napriek tomu, že po úraze elektrickým prúdom, mu sľubovali, že bude ešte vojakom. Fungovanie vecí ho odvtedy nezaujímalo, v podstate ho nezaujímalo skoro nič. Akurát rád silnými pažami trhal oceľový plech. Návaly sily začali v puberte, preliezajúc do celého svalstva a skeletu. Dokonca aj čeľuste získali výkon hydraulických nožníc. Silovými prejavmi ohuroval už spolužiakov na základnej škole, pretože o vedomosti už nemal záujem, zvedavosť sa vytratila. V triede ohýbal stúpačky ústredného kúrenia, lámal liatinové kľučky dverí, zubami prehrýzal medené drôty, niekedy aj tie pod prúdom. Rozhrýzal prázdne konzervy od turistických paštét a ak sa nechal dostatočne vyhecovať, trhal rebrá radiátorov v triedach, k čomu ho spolužiaci vyprovokovali hlavne v zimnom vykurovacom období. Po skončení základnej školy, mu výchovná poradkyňa odporučila profesiu kováča.
Prečo hrdina nemá čas
Lojzo však nebol so svojim vyučením spokojný. On rád kovy deštruoval a nie z nich tvoril nové veci. Preto školu nedokončil a svoje využitie našiel v zberných surovinách a na šrotoviskách. Túto prácu mal rád. Po nežnej revolúcii zostal verný jednému podniku. Každodennú šichtu začínal ľahšími prácami, ako bolo trhanie medených a hliníkových drôtov a ohýbanie roksoru. Potom pokračoval lámaním kanálových poklopov a na obed sa už púšťal do karosérií starých vrakov. Na fajront si ako lahôdku nechával trhanie spoločnosťou uznávaných symbolov. Tak rval na kusy oceľové náhrobné kríže a dopravné značky donášané zberačmi kovov. Práce bolo dosť a tomu sa tešil.
Je vďačný aj ekonomickej kríze, ktorá spustila v jeho krajine takzvané šrotovné a zároveň zintenzívnila aj návštevy zberačov kovového šrotu. Dokonca narástol aj ich počet. Lojzovi to vyhovuje, má predsa viac práce, ktorá je zároveň aj jeho koníčkom.
Pred krízou mu aj po práci zostávalo dosť energie, ktorú využíval v prospech svojho mesta. Lojzo je dobrý človeka lokálpatriot. V noci sa vydával do nočných ulíc metropole. Tu sa v prestrojení, v elastickom overale a v plášti siahajúcom až po lýtka, vrhal do eliminovania nočných ľudských konfliktov. Jeho kostýmovými farbami boli kobaltová modrá v kombinácii s lososovo červenou. Na očiach nenosil škrabošku, ale praktickejšie žlté plexisklové okuliare, ktoré chránili oči pred pľuvancami agresorov a zvratkami opilcov. Najhoršie boli piatkové noci, keď si mladí manažéri a adolescentné študentky v nočných kluboch resetovali hlavy. Vtedy vypomáhal vyhadzovačom, taxikárom a vodičom MHD. Rozháňal alkoholom motivované nočné férovky a zachraňoval tínedžerky grcajúce v bočných tmavých uličkách, ktoré sa často stávali obeťami sexuálnych útokov.
No teraz kým nedoznie vládou vyhlásené šrotovné, kým šrotiviská budú takto hojne zásobované materiálom, je nútený si od nočnej verejnoprospešnej služby oddýchnuť. Na šrotovisku je predsa len viac roboty ako v bežných dňoch pred krízou. Nočný mestský hrdina prosto nemá čas.
