A potom to prišlo: registrácia firmy na daňovom úrade v Trnave. Po otázke či mám vypísanú žiadosť a zápornej odpovedi, som dostal tlačivo a požičali mi pero. Tým sa celá ochota skončila. Môžem si to vypísať na chodbe pri rozheganom stolíku a v polotme (posledná žiarovka svietila niekde v polovici dlhej chodby).
Po vypísaní nasledovala otázka, či mám kópiu z výpisu registra. Nemal som a naivne som odpovedal, že snáď nebude problém tú jednu kópiu A4 v obrovskej budove daňového úradu urobiť. Čitateľ už správne tuší, že tento problém je na daňovom úrade neriešiteľný. Nemajú kopírky, nemajú čas a hlavne nemajú ochotu akokoľvek svojmu klientovi vyjsť v ústrety. Pretože aj keď na daňovom nás má každý za tupé ovce idúce na strihanie, vo svojej podstate sme ich klientmi, pretože bez nás by nemali zmysel. A takáto situácia sa s rôznymi obmenami zopakuje na akomkoľvek štátnom úrade.
Také krikľavé porovnanie štátnych a súkromných služieb v takom krátkom, po sebe idúcom čase som dnes zažil prvýkrát.
Tak nech mi už nikto nikdy netvrdí, že štát je najlepší hospodár a vlastník.
