Počas vysokej školy sme boli v roku 1983 na praxi v pobaltských štátoch a Leningrade. Dostali sme 120 rubľov a rady ako získať na mieste ďalšie. Rifle a pančušky išli na dračku. Zato v obchodoch boli plné regále gumákov, aby tam aspoň niečo bolo. V mäsiarstve viseli prázdne háky a predával sa tam krájaný syr. Keď sme sa vo Viľnuse na ulici spýtali na cestu po rusky, len tak-tak že sme nedostali po hube. Večer sme útočníkov stretli v krčme a keď zistili, že nie sme rusi, tak sa nám velice ospravedlňovali a hostili nás šampanským.
O 40 rokov neskôr je to dobrý dôvod na napadnutie inej krajiny (preto sú pobaltské krajiny v takej panike). Veľká časť populácie na Slovensku to obhajuje a zabúda pritom na august 1968. Splietajú niečo o slovanskej vzájomnosti.
Fico a jemu podobní vykrikujú že Rusko je náš priateľ a nechcú nás zaťahovať do vojny. To, že samé Rusko nás zaradilo už na začiatku vojny medzi nepriateľov takticky zamlčujú. Nechcú predlžovať vojnu pomocou Ukrajine. Pomoc američanov Rusku počas 2. svetovej vojny im nie že nevadila, ale ešte to aj popierajú.
Mňa len udivuje, že všetci rusofili zostávajú na Slovensku a nejdú si užívať výhody života v Rusku. Nikto z nich nepoužíva žiadny technický výrobok z Ruska, nechodí tam na dovolenky, dokonca už ani študovať. Stačil by rok pobytu a pochopili by veľmi rýchlo, čo je ozajstná cenzúra. O životnej úrovni bežného rusa ani netreba hovoriť.
Ak sa tento národ nespamätá, tak sa znovu vrátime k ruským vojakom na našom území. Novodobých Biľakov sa tu potuluje na môj vkus až príliš veľa.
