Jozef Cubínek sa narodil 13.5.1913 v Oravskej Polhore, ako najmladší zo 6 súrodencov. Jeho otec Martin zomrel pred jeho narodením, matka Mária mala vtedy 53 rokov. 25.8.1929 sa stal františkánom, v r. 1934 maturoval v Skalici, 29.6.1937 bol vysvätený za kňaza. V r. 1939-46 bol profesor náboženstva, literatúry a taliančiny na skalickom gymnáziu.
Nad ránom zbieleným v slzách večera, noci
a v kvapkách zarosených okien,
po spánku rozorvanom
na oči mi sadol ťažký sen:
že som bol žobrákom
kontrastom šťastných ľudí.
Na kraji cesty z asfaltu
s klobúkom svojim ošúchaným,
s bolestným stonom v hrudi
čakal som v sychravom nečase
na kúštik porozumenia, na nehu v ľudskom hlase.
Čakal som na teplý pohľad.
Myslel som, že aspoň jedna ruka
hodí mi sústrasť do klobúka.
Bol básnikom, príslušníkom katolíckej moderny, ale aj kronikárom, publicistom a prekladateľom. Ukážkou v tomto článku je jeho báseň Sen (Rozvoj, č.34, 1933). Ako profesor literatúry, citoval svojho učiteľa: „Dnes už nieto veľkých básnikov, lebo niet záujmu o básne. Dnešný svet sa chce zabávať." Zaujímavý je aj jeho vtedajší výrok: „Žijeme v dobe všeobecnej, duchovnej a duševnej ľahostajnosti. Moderný človek cíti trpké osamotenie, chorobné oslepenie svojej duše svetlom, pre ktoré nie je stvorená."
Zabudnutá je aj jeho prekladateľská činnosť z taliančiny a chorvátčiny. Preložil 16 kníh, medzi inými rozsiahle romány napr. A. Manzoni: Snúbenci (1947), N. Salvaneschi: Katedrála bez Boha (1949) a Pastier na výšinách (1949), A. Majocchi: Život chirurga (1948), aj diela A. M. Liguoriho, V. Deželiča, G. Papiniho a ďalších.
Šli vôkol starci, mladí, deti
zrýchleným tempom v kroku
a nepovedali ani vety.
Srdce sa svíjalo v bôli,
v päste sa zovrela ruka,
i plakať horko sa mi chcelo,
keď som sa pozrel do klobúka.
Starší mi hádzali doň
len samé pohŕdanie
a deti kamienky, blato,
veď žobrák necíti,
veď on je na to, na to.
Slováci často zabúdajú na svojich velikánov. Aj rehole by sa viac mali snažiť zachovať v pamäti národa osobnosti, ktoré vyrástli v ich radoch. Aj v prípade Cubínka treba pozbierať a vydať jeho literárne a publicistické dielo, ktoré je prakticky zabudnuté. Treba oceniť, že jeho krajania, najmä Ivan Matis, k storočnici jeho narodenia vydali brožúrku Martýr živej viery a že Obec Oravcov s richtárom J. Opartym, spolu s ďalšími organizáciami 2.12.2013 pripravili v Bratislave Spomienkový večer na pátra Cubínka. Súčasťou bola aj výstava dokumentov Život a dielo J. Cubínka, ktorú v týchto dňoch otvoril aj svätojurský farár Pavol Póša v bartolomejskej kaplnke farského kostola. Rozhovory s ešte žijúcimi ľuďmi, ktorí si pamätajú na svojho farára spred 50 rokov, by boli veľmi zaujímavé.
Moja odpoveď nebola kliatbou,
len slabým plačom v hrudi,
na pohŕdanie ľudí.
Nechal som dary na dlažbe
s palicou, klobúkom,
aby tam zostali,
aby svedčili o podlých srdciach,
ktoré sú tvrdšie ako skaly.
Studený vietor na drôtoch hral,
keď som sa s novým poznatkom
poberal v neznámu diaľ.
O, Bože, ak tento sen
raz skutkom stal by sa,
daj silu zniesť ho, silu len.
PS: Osud iného oravského básnika-františkána Ondreja Metoda Luckého, je tiež pozoruhodný. Jeho jediné básnické zbierky „Spevy nádeje a radosti" a „Sedem radostí Panny Márie a sv. Františka z Assisi" som vydal v r. 2008 a 2009, ich recenzie sú na
http://jozefmiklosko.blog.sme.sk/clanok.asp?cl=170411 a na
http://jozefmiklosko.blog.sme.sk/clanok.asp?cl=209273 .
K Orave ma ťahá aj to, že starý otec bol zo Zubrohlavy a do Oravskej Polhory sme voľakedy chodili vozom pre jódovú vodu. Môj otec študoval v 30. rokoch tiež u františkánov v Skalici.
