Rok 1985 bol Medzinárodným rokom mládeže, rokom Matky Božej, jubilejným rokom sv. Cyrila a sv. Metoda, 40. výročím skončenia vojny. V ČSSR však mier nevládol: komunisti roky prenasledovali inak zmýšľajúcich, najmä veriacich, obmedzovali ich ľudské práva a slobody. Boli špehovaní a vyšetrovaní, koho odhalili ako aktívneho kresťana, jeho strop v spoločnosti bol veľmi nízko. Nik nemal právo sa brániť, útoky prestávali iba pred voľbami, pri potrebe zahraničnej pôžičky, alebo pred kontrolou plnenia Helsinských dohôd. Výsledkom éry socializmu bola nezodpovednosť, súdruh „sa“, kradnutie zo spoločného, ulievanie v práci, podplácanie, rozvody. V r. 1985 Titanic komunizmu tvrdo narazil na skrytý ľadovec najmä „tajnej“ cirkvi. Túto najväčšiu trhlinu sa mu nepodarilo zreparovať ani do novembra 1989, keď sa nepotopiteľná loď potopila. Vtedajšia situácia v cirkvi bola tiež zlá. Kňazi vymierali, boli nejednotní, hierarchia bola pasívna, v jedinom seminári vládli intrigy Štb, aj k prijatiu na teológiu bolo treba úplatok. Pacem in Terris pomáhalo likvidovať cirkev, radšej počúvali ministra ako pápeža. Duch Svätý si však vanul kde chcel, pre neho neplatili uznesenia. Aj v tejto dusnej atmosfére vyrástli tisícky osobností, ktoré pochopili, že život bez Boha je nezmyselný. V sobotu 6.7. na Velehrade kolotoče vyhrávali, párky, pivo a perník sa predával. Policajti informovali pútnikov, nikoho nezapisovali a nelegitimovali. Bola tam aj rakúska a nemecká televízia, nech svet vidí, akú máme náboženskú slobodu. Skúsené oko rýchlo rozpoznalo množstvo štbákov. Postávali v dvojiciach a divili sa rozjarenej mládeži. Všetko prebiehalo v kostole, ktorý o 20,30 vyprázdnili, vraj kvôli bezpečnosti štátnej návštevy z Vatikánu. Babka mi prorocky povedala: „Keď nás nechcú mať v noci ticho v kostole, budú nás mať nahlas vonku.“ Pred kostolom tisícky ľudí spievalo: „Toto je deň, ktorý nám dal Pán“. Mládež sa presunula na lúku, ostatní spustili pápežskú hymnu a neobvykle skandovali: „Nech žije pápež, nech príde pápež!“ - trvalo to 25 minút. Tisícky mladých mali svoj program: spievali, recitovali, modlili sa a meditovali. Niekto zdvihol baterkami osvetlený kríž na pozadí baziliky a mora hviezd. Ani pred kostolom to neutíchalo: „Pusťte k nám pápeža, nech žije otec Tomášek, nech žijú reholné sestričky, my chceme kláštory.“ Spievalo sa: „Ježiš žije,“ ľudia ruka v ruke tancovali - „Keď si šťastný a vieš o tom, zatlieskaj, zadupaj, zahvízdaj...“ Programy trvali temer do rána, keď všetci očakávali omšu pred bazilikou. Po príchode cirkevnej vrchnosti nadšenie nemalo konca: „Nech žije kardinál Cassarolli, nech žije kardinál Tomášek, my chceme pápeža!“ Kardinálov v okne fary privítal taký uragán, aký Velehrad nezažili. 45 minút znelo: „Pusťte k nám sv. Otca, nech žije Ján Pavol II.“ Desiatky tisícou s rukami nad hlavou tlieskalo týmto starcom. Slávnosť začala hrubou netaktnosťou predsedu MNV Uherské Hradište, ktorý všetkých privítal na „mírových slávnostech.“ Ľuďom akoby strelili facku: zaznel veľký piskot, ktorý rečníka šokoval. Bez prestávky rýchlo prečítal reč plnú fráz: „naše úspechy, pracovné výsledky, oslavy Metodeje...“ Ľudia pochopili, že teraz nemožno tárať. Pískali a kričali: „Chceme svätú omšu!“ Hymnu spievali všetci,televízia to škrtla, nehodilo sa, že veriaci majú kladný vzťah k vlasti. Hlavný prejav mal minister kultúry ČSSR Klusák. Pochopil, že musí hovoriť improvizovane: „Prišiel som s vami na púť sláviť pamiatku Metodeje“. Dav ho skandovaním opravil: „Svatého, svatého!“ Keď povedal, že Cyril a Metod nám priniesli reč a písmo, ľudia kričali: “Vieru, vieru!“ Keď mládeži zdôrazňoval, že jej nič nechýba, odpovedali: „Sloboda, náboženská sloboda.“ Za najväčšieho piskotu minister povedal: „Veľká Morava, to sú aj tri prúty Svätoplukove, ktoré značia jednotu“. Z úst komunistu, ktorého strana roky hľadala iba triednych nepriateľov a jednotu rozbíjala to znelo trápne. List pápeža, ktorého zastupoval kardinál Cassarolli, čítal kardinál Tomášek. Často ho prerušoval potlesk a volanie na slávu pápežovi. Po prejave kyjevského metropolitu Filareta aj ministerské sprievody sledovali priebeh dvojhodinovej omše. 200 tisíc ľudí spievalo a modlilo sa, kardinál Cassarolli mal 26 minútovú kázeň, polovicu slovensky, druhú český, aj vtipkoval. Po pápežskej hymne sa znova dlho skandovalo a keď kardináli konečne odišli, štátni predstavitelia si vydýchli, že to majú za sebou? Velehrad bol najradostnejšou a najväčšou cirkevnou slávnosťou do r. 1989 u nás. Ukázalo sa, že napriek všetkému, cirkev prekvitá a rastie počet veriacich, ktorí sa neboja verejne vystúpiť. Veľa mladých, aspoň polovica prítomných, sa za vieru nehanbilo. Mnohých vychovali bez Boha, nikto ich sem nenahnal, v škole ich neučili takto spievať a skandovať. Urobili to diverzné centrály alebo zradná emigrácia? Odhady účasti veriacich boli do 250 tisíc, napriek paralelnej púti v Levoči. Na Velehrade zneli iba náboženské heslá, každý cítil radosť z jednoty a z nádeje, že sa niečo zmení. Potešilo aj vedomie, že sa už nebudeme skrývať: tu nás máte, chceme pomôcť tejto spoločnosti. Radosť a údiv vyvolali aj rehoľníci a rehoľníčky, ktorí sa objavili po 35 ročnej absencii v sutanách. Prekvapením bolo úžasné privítanie starých kardinalov, také už nikdy nezažijú. V osobe prvého sme vítali sv. Otca, druhý bol známy pre statočné postoje obrany viery, zastupoval utláčanú a poníženú cirkev. Štátna správa akciu podcenila a nedomyslela. 40 rokov nepredstúpila pred veriacich, blamáž pri prvom pokuse, keď sa chcela priživiť na sv. Metodovi, bola veľká. Štát v cirkevnej politike úplne zlyhal, všetko pokazil a odsabotoval. Nikde v Európe pri takom počte veriacich nie je postoj štátu k cirkvi taký, ako u nás. V novinách sa objavil výťah z prejavu ministra Klusáka, ktorý mal na Velehrade povedať. V televízii dávali jeho obraz bez zvuku, pričom čítali ministrov oficiálny prejav. Z Viedne to dali naplno, každý videl, ako to bolo. Trápne bolo, aj to, že kardinálom Koenigovi a Glempovi návštevu Velehradu nepovolili, pretože išlo o „našu vnútornú slávnosť.“ Velehrad bol začiatok konca, ním začala smrteľná agónia komunizmu. Keď si pred odchodom kardinál Tomášek sadal do auta, opýtal sa mladých: „Deti, bola to skutočnosť, alebo sa mi to len sníva?“ Tento pocit radosti a prekvapenia mali všetci. Slováci sú národ s históriou, za ktorú sa nemusia hanbiť. Naši predkovia obývali túto krajinu pred 15 storočiami, najmä vďaka viere prežili všetky úklady a utrpenie. Mnoho iných národov sa asimilovalo alebo zmizlo. Aj v budúcnosti naše prežitie bude závisieť od zachovania viery. Na Velehrade sme spievali a musíme spievať aj naďalej:Nezhynie rod, ktorý veriť neprestane,dedičstvo otcov zachovaj nám Pane!
