20.11.2009 som bol v sieni Slovenského rozhlasu na koncerte s priamym prenosom rádia Devín. Po dôstojných príhovoroch, za dirigovania mladého a výborného Slováka Martina Majkúta, ktorý momentálne úspešne pôsobí v USA a prišiel sem iba kvôli tomuto koncertu, zaznela symfonická báseň Osud a ideál, Jána Levoslava Bellu a Symfónia č. 3 – Eroica, Ludwiga van Beethovena. Oboch skladateľov charakterizuje neľahký život, čo v prípade na Slovensku málo známeho Bellu je osobitnou, zaujímavou témou 1). Bellova symfonická báseň Osud a ideál bola dôstojným partnerom Eroici. Vytvoril ju ako 31-ročný v r.1874, je plná nádherných motívov, búrok osudu a zasnených ideálov. Dirigent Majkút o diele napísal: „Jeho význam nesmie zostať ukrytý v čase, kedy má osud Slovenska šancu byť k ideálu bližšie ako kedykoľvek predtým.“ Eroicu – ódu na revolúciu, som mnohokrát počul aj v dramatických chvíľach života, neraz ma postavila na nohy. Vždy, aj teraz, som mal pocit, že nakoniec dobro zvíťazí, láska sa presadí nad lžou a nenávisťou, ľudstvo napriek všetkému speje k jednote, každý zlý úmysel, slovo a čin, sa raz vráti pôvodcovi, ktorý zostane bez Božieho požehnania, bez ktorého sa ťažko dá niečo trvalo hodnotné dosiahnuť. „Triumfálny záver symfónie nenechá nikoho na pochybách - autorom oslávená revolúcia bola úspešne zavŕšená, budúcnosť leží pre nami, vábivá a slobodná, a je len na nás, akými myšlienkami a skutkami ju naplníme“, uzavrel Majkut Eroicu. K ostatným oslavám Novembra mám tieto poznámky:- Aj „Nežná“ sa stala obeťou privatizácie a klientelizmu, systémom „my a ja“ hovorili o nej najmä tí, čo neboli muži novembra a teraz by sa nimi chceli stať, čo žiaľ nejde.- Predseda NR SR, premiér a prezident, ktorí pri iných príležitostiach opozíciu ignorujú, ju zrazu k svojej „vedeckej konferencie“ potrebovali. Nedivím sa, že medzi ich 30 poslucháčmi som nevidel žiadneho muža novembra ani opozície. Počúvať o novembri od tých, ktorí vtedy sedeli za pecou by bolo ťažké, nehovoriac o slabej úrovni týchto referátov, ktoré si vyslúžili veľa kritiky. Rečníci neposlúžili sebe ani svojim stranám, keď sa nepripravili na túto akciu, ktorá mi pripomínala schôdzu Pacem in terris. - Na oslavách, ktoré som zachytil, boli medzi divákmi väčšinou neznámi ľudia. Bývalých disidentov bolo pomenej, aj sami sa rozdelili na rôzne skupiny, na viacerých sa zabudlo. Nebol som mužom novembra, bol som v prvých demokratických voľbách podpredsedom federálnej vlády pre ľudské práva. Funkciu vymyslel a menoval ma do nej Václav Havel. Na jeho stretnutí v bratislavskej radnici som v televízii v hľadisku nepoznal nikoho. Bola to invázia z Marsu, či náhodní ľudia z ulice? - Viackrát som na oslavách počul otázku, ktorú si tiež kladiem. Prečo počas 20 rokov nevznikla jediná kniha, hudobné dielo, poéma, obraz či monument, ktorý by reálne opísal a pripomínal historickú atmosféru roku 1989?- Verím, že už nikdy nebudeme mať vládu jednej strany. Mali sme ju 40 rokov do novembra a nemálo rokov aj potom. Keby vládla doteraz, všeličo by nebolo, nikdy by sme neboli v EÚ, v NATO, v Schengene, ani v Eurozóne. - Slovensko za 20 rokov vyrástlo. Nebolo to však kvôli stranám a lídrom, ktoré tu vládli temer stále v r. 1993-98 a aj po 2006. Bolo to napriek im, napriek nimi vnášanému nepokoju a rozporov, preferovaniu svojich a hľadaniu nepriateľov, ktorí sú vinní za naše chyby a omyly.- Viacerí ľudia, aj z VPN, sa z jednou z týchto strán opakovane spájali a rozpájali, kolaborovali a disidovali, podľa momentálnej situácie a výhod. Títo ľudia nám zabudli povedať, prečo, pokiaľ to bolo výhodné, miništrovali vodcovi, aby po čase, niekedy aj dlhom, sa stali jeho nepriatelmi. Vieme, že bez neho by nikdy neboli tam, kde sú.- Tak ako voľakedy komunisti po strate svojej moci nikdy nepovedali prepáčte, pochybili sme, tak ani tí, o ktorých som práve hovoril, to neurobili. Sú stále majstri sveta, ktorí s nevinnou tvárou prestupovali z mužstva do mužstva a nepovedali ani sorry. Anton Srholec im raz vykričal: „Hráte sa na pánov a nemáte na to. Nechodili ste rok na prednášky a teraz chcete všetko dohoniť.“ Blíži sa advent, čas nádeje a očakávania lepších časov. Po prvej sviečke prídu ďalšie, svetla bude stále viac, v prírode aj v našich srdciach. Urovnajme chodníky, buďme radostní, rozdávajme nádej a pokoj na zemi.1) Z rozsiahleho zoznamu asi 200 skladieb Jána Levoslava Bellu na http://www.hc.sk/src/skladatel_diela.php?oid=993&lg=skzaznelo z mne neznámych dôvodov na Slovensku iba minimum. Narodil sa v r. 1843 v Liptovskom Mikuláši, v r. 1866 bol vysvätený za katolíckeho kňaza. V rokoch 1881-1921 žil v Sibiu, kde konvertoval na evanjelícku vieru a sa oženil. Po pobyte vo Viedni sa v r. 1928 vrátil na Slovensko, zomrel v r. 1936 v Bratislave. Výnimočnosť Bellovho talentu uznávali mnohé vtedajšie hudobné kapacity, prečo ho doma dodnes neuznávame a nehráme?
