Cirkev na Slovensku a fara budúcnosti

Počas posledných 70 rokov okrem obetavých činov mnohých ľudí, Slovensko vždy trápili aj nami zavinené nepotrestané zlá. Vždy sa našlo dosť Slovákov, ktorí za výhody spolupracovali so zlom: za Slovenského štátu, pri zločinoch komunizmu - politických procesoch, znárodnení, združstevňovaní, terore Štb, normalizácii, po revolúcii pri korupcii, privatizácii, tunelovaní, vykorisťovaní ľudí, ohlupovaní médiami. Napriek 40 rokov ateizácie Slovensko zachránil jeho duchovný kapitál:- dlhoročné modlitby, pôsty a vedomé obetované ťažkosti mnohých,- prenasledovania za vieru, tisícky rokov nespravodlivo väznených,- tajná existencia v r. 1950 surovo zlikvidovaných reholí,- stá tisícou zo zahraničia pašovaných náboženských kníh, šírenie samizdatov,- publikovanie správ v zahraničí o prenasledovaní kresťanov, - púte s desiatkami tisícou ľudí, väčšinou mladých,- aktivita podzemnej Cirkvi, organizované stretania detí, mládeže a rodín. Cirkev získala za totality veľkú autoritu, po revolúcii však nedokázala využiť nové možnosti. Neodsúdila nespravodlivosti v spoločnosti, nezastala sa kresťanov v politike, aj keď niesli ťarchu reštitúcií, organizovania cirkevných škôl, vyučovania náboženstva, ochrany života, boja za slobodu svedomia. Po reštitúcii majetkov sa mohlo viac pamätať na ich využitie v prospech ľudí na okraji spoločnosti. Cirkev zostáva v kostoloch, málo chodí medzi ľuďmi. Jej sociálne učenie nemá dopad na život. Veľa financií sa dalo do betónu, málo do ľudí, ich vzdelania a kultúry. Zapojenie laikov, najmä žien, do služieb cirkvi je nedostatočné, trvalý diakonát takmer nejestvuje. Dobro je aj u nás brzdené materializmom, egoizmom, liberalizmom, konzumizmom, komunistickým myslením a manipulovaním médiami. Primitívna „kultúra“ ohlupuje najmä mládež, starými pastorálnymi metódami sa proti nej ťažko bojuje. Chýba dialóg o dnešných vážnych problémoch, máme veľa zvykového kresťanstva, veľa nevzdelanosti a povrchnosti, v ktorej je Boh poistkou po smrti, ale naše myšlienky, slová a skutky nemá čo, okrem kostola, ovplyvňovať. Podľa údajov z Pastoračného plánu Slovenska sa prihlásilo u nás v r. 2001 ku katolíckej viere 68,9 % obyvateľov (o 10% viac ako v r.1991), z nich asi 20% pravidelne chodí do kostola a praktizuje vieru, čo je 13,48 % obyvateľstva. Cirkev teda venuje 741.624 veriacim väčšinu svojho úsilia. Morálna obnova Slovenska sa bez laikov – mužov a žien, nedá uskutočniť. Okrem hlbokej viery laici musia byť aj vzdelaní profesionáli. Čo sľúbia, dodržia, nehovoria neoverené, používajú modernú techniku. Veci riešia, neodkladajú, dokážu načúvať, nechajú si poradiť. Vedia zorganizovať čas sebe a iným, sú zdraví, s pevnými nervami, vydržia pracovať. Podriadeným poskytujú dôveru, vyžadujú prácu a vedia ju oceniť. Keď sa však ich neschopnosť opakuje, rýchlo sa s nimi rozlúčia. Nehrajú sa na veľkých a neomylných, vedia cudzie reči, dokážu byť vtipný aj na svoj účet. K zmenám k lepšiemu môže prispieť najmä rodič, pedagóg a kňaz. Rodičia majú privilégium, že môžu spolu s Bohom stvoriť novú bytosť, ktorá by tu bez nich nebola. Môžu jej byť príkladom, formovať ju, zasiať do nej semienka lásky a porozumenia. Spolu s pedagógmi majú šancu dieťa vychovať láskou a prosociálnosťou. Pedagóg môže prispieť k tomu, aby ľudia neboli chodiacimi encyklopédiami ale tvorivými osobnosťami. Nezastupiteľnú úlohu pre morálnu obnovu národa má aj cirkevná hierarchia. Opíšem víziu fungovania fary a farnosti, podobne by to malo platiť aj pre biskupské úrady a diecézy. - Fara má byť vždy otvorená, farár má byť k dispozícii, pripravený slúžiť ľuďom, nielen veriacim a pomáhať im v ťažkostiach.- Zvolená farská rada s rozdelenými zodpovednosťami dobre funguje.- Farár má aktivistov, ktorí akcie organizujú, zháňajú na ne financie a propagujú ich.- Bohoslužby sú špecializované na deti, mládež a dospelých, po nich je spoločné agapé.- Pred kostolom alebo vo farskej knižnici sa predávajú noviny, časopisy a knihy.- Farár vedie ľudí k radostnej atmosfére, spoločenstvo pekne spieva, aj mládež sa dostane k slovu. Ľudia sa modlia aj svojimi slovami, chodia na prijímanie, dávajú si znak pokoja.- Činnosť farára nespočíva len v omšiach, svadbách, krstoch a pohreboch. Organizuje náboženské stretnutia, spolkovú činnosť, má zbor a divadlo, pripravuje športové podujatia, chodí na púte a výlety.- Navštevuje ľudí, aj tých, čo neveria alebo nechodia do kostola. Zaujíma sa o ich starosti a radosti, prežíva ich s nimi, je na ich strane a oni to vedia.- Stále študuje a vzdeláva sa, vie jazyky, udržuje kontakty so zahraničím, pozýva do farnosti zaujímavých ľudí.- Poctivo si pripravuje kázne, hovorí zaujímavo a zrozumiteľne, vie, že ľudia sú vzdelaní. Privilégium, že ho počúvajú stovky ľudí neprepasie stálym opakovaním starých právd. Pýta sa na úroveň svojich kázní, neurazí sa na kritiku. - Je skromný, nepotrebuje luxusné auto. Vie získať peniaze, ale nedrží ich u seba, ľudí informuje o ich použití. Nie je viazaný na žiadne miesto, hocikedy môže odísť.- Dokáže si oddýchnuť, nezabúda na svoje vzdelanie, biskup ho v pravidelných cykloch posiela na štúdium do zahraničia. Je to nerealistické? Boh nemá iné, iba naše ruky, Kristus si za apoštolov vybral rybárov, ktorí nevedeli ani čítať. K budúcnosti Cirkvi Benedikt XVI., ešte ako kardinál, povedal: „Vidím mnoho starých, odumierajúcich konárov na strome Cirkvi, ktoré pomaly, mnoho raz ticho, inokedy s hrkotom padajú na zem. Ale vidím predovšetkým mladosť Cirkvi. Stretám množstvo mladých z celého sveta, nové hnutia, nové nadšenia z viery. Tento entuziazmus sa určite nedá otriasť nejakými kritikami Cirkvi, ktoré vždy môžu byť aj oprávnené, pretože radosť z Krista je vždy väčšia... Pán zjavne Cirkev nikdy neopúšťa.“ Budúcnosť národa závisí od jeho morálnej a kultúrnej úrovne, od solidarity, bohatstva duchovných hodnôt, od viery, nádeje a lásky a najmä od postoja mladých ľudí, ktorí u nás prekvapujúco aktívne pracujú v prospech lepšieho sveta.