Počas môjho pobytu v Ríme som sa pár krát stretol s Taliankou Letíciou Zappelli Zachara. Opísala mi svoj vzťah k Slovensku, aj otrasnú histórku jej manžela, neznámej obeti komunistickej zvoli. Sľúbila, že mi všetko porozpráva, ale sa nadlho odmlčala. Po čase ma navštívila jej dcéra Elisabetta a povedala mi, že jej mama zomrela. V povojnovom čase bývalo v Ríme veľa slovenských emigrantov, napr. aj správca Matice slovenskej, spisovateľ Jozef Cíger Hronský. Viaceré naše literárne osobnosti, napr. Rudolf Dilong, Mikuláš Šprinc a Karol Strmeň tiež prešli Rímom, ktorý ich inšpiroval do ďalšieho života. Prezident E. Beneš z Prahy prostredníctvo nového veľvyslanca Jána Paulíniho Tótha žiadal Taliansku vládu o vydanie viacerých slovenských emigrantov, aj J.C.Hronského. Premiér Talianska A. de Gasperi mal rád Slovákov, najmä Karola Sidora, veľvyslanca Slovenska pri Svätej Stolice, ktorého listom ubezpečil, že žiadny Slovák nebude vydaný, svoj sľub dodržal. Zoltán Zachara bol dôstojník slovenskej technickej jednotky v Taliansku. Po vojne tam zostal, 9.4.1947 sa oženil s Taliankou Letíciou Zappelli. Narodil sa im syn Pavol a v r. 1954 dcéra Elisabetta. Zachara vedel po taliansky, poznal Rím a talianske reálie, takže sa stal zamestnancom československého veľvyslanectva. Čítal správy z Prahy, v prípade pripravovaných perzekúcií si ich nenechával len pre seba. Po komunistickom puči v r. 1948 dostal každý úradník veľvyslanectva formulár s výzvou podpísať vernosť novému režimu. Zachara podpis odmietol, z úradu ho prepustili a zakázali mu styk s kolegami. Taliani ho uznali za politického utečenca, stretal sa s krajanmi v hnutí „Slobodné Slovensko“, čítal v slovenčine správy v talianskom rozhlase. Spolu s ďalšími bol zakladateľom Slovenskej kresťanskej demokracie v zahraničí vedenej exveľvyslancom Karolom Sidorom. Zapojil sa do antikomunistického hnutia ako člen Slovenskej národnej rady v zahraničí. Listami zo 17.5.1952 a 16.5.1953 prezident talianskej sekcie Slovenskej kresťanskej demokracie Koloman Murgaš tieto fakty pre talianske a vatikánske autority potvrdil, rovnako aj jeho katolícku orientáciu a plnú dôveru cirkevných kruhov a slovenských politikov v zahraničí. Zoltán Zachara, „čestný človek so zlatým srdcom“, za to zaplatil najvyššou obetou. Jeho činnosť si všimli aj v Prahe. Keď sa raz vracal s kolegom Poliakom z rozhlasu domov, na ulici Viale delle Province v Ríme ich auto idúce veľkou rýchlosťou zrazilo. Poliaka usmrtilo, jemu sa pri atentáte nič nestalo. Potom mu zatelefonoval pracovník československého veľvyslanectva, s ktorým sa stretol. Ponúkol mu cestu do Nitry na návštevu chorej matky, ktorá ho vraj osobne informovala o svojom zlom zdravotnom stave a o tom, že si želá vidieť syna, ktorého roky nevidela. Zoltán vedel, že je zdravá, ale dal sa nachytať, darmo mu manželka hovorila, že je to pasca. K vybaveniu pasu musel doniesť 12 fotografií, ktoré neskôr slúžili na jeho rozpoznanie na hraniciach. Pri rozlúčke s rodinou 25.10.1965 ho na stanici Termini odprevadil aj onen „podliak“ z veľvyslanectva, ako ho nazvala pani Letícia. Osem dní nemala o ňom správy. V sprievode talianskeho policajta išla na veľvyslanectvo, kde jej chladno povedali, že onedlho dostane list. O 4 dni prišiel – cenzurovaný výkrik bolesti a sĺz. Takto to pokračovalo 13 mesiacov v komunistickom pekle. Mučili ho, na niekoľko dní oslepol následkom silného osvetľovania (3000 W), chceli sa dozvedieť všetko, najmä mená, adresy a činnosť slovenských utečencov v Ríme. Zoltán často manželke písal. Elisabetta mi dala jeho 7 listov napísaných na jar 1966. Srší z nich, často v náznakoch a skryto, veľká túžba za rodinou, ale najmä smútok, beznádej a predtucha smrti. V jedinom liste z 25.5.1966, ktorý bol poslaný z hotelu v Budapešti, otvorene píše, ako ho v deň príchodu zadržala polícia, ako ho celý deň mučili a vymenili mu šaty, lebo jeho boli plné krvi. Československo nazval odporný socialistický štát, v ktorom neexistuje život, iba práca, jedenie a spanie. Všade sú rady pred obchodmi, stále niečo chýba, raz zemiaky, potom mäso alebo cibuľa. Stále je sledovaný a preto manželku úpenlivo prosil o mlčanie. Schudol 32 kíl, postupne chradol, až jeho matka z Nitry poslala do Ríma telegram, že je smrteľne chorý. Manželka ho prišla navštíviť, v nemocnici ho nespoznala. Zostala pri ňom 10 dní, na nohách mal stopy po šľahaní kožou, na pleciach modriny, tvár mal prepadnutú. Sníval, že sa vráti na Vianoce domov a uvidí deti, ale lekár jej povedal, že mu zostávajú 2-3 týždne života. Kvôli vízam sa musela vrátiť do Talianska, podľa jej slov Boh ju posilnil uniesť túto tragédiu. Personál v nemocnici sa o neho dobre staral, stretla tam sestru Máriu, ktorá si musela odložiť rehoľné rúcho, aby mohla pracovať v nemocnici. Hlboko veriaci Zoltán dostal pred smrťou sviatosti od jezuitu v civile, ktorý bol pri ňom aj v posledných okamihoch života. Šesť dní po smrti prišli do Ríma jeho temer nečitateľné riadky, napísané krátko pred smrťou. Pochovali ho 18.11.1966 na nitrianskom cintoríne. Ešte v Ríme mi jeho dcéra povedala, že prianím rodičov bolo, aby boli pochovaní spolu. Pozostatky otca pochovaného v Nitre bolo treba previesť, s pomocou M. Nitryovej, riaditeľky cintorína v Nitre sa to uskutočnilo. 8.8.2006 som od Elisabetty dostal správu, že otcove pozostatky preniesla do Umbrie. Po 40 rokoch odlúčenia sa manželia zasa stretli. Odporúčam, aby Ústav pamäti národa, Historický ústav SAV alebo Slovenský historický ústav v Ríme, pracovisko Trnavskej univerzity sa tomuto prípadu venovali. Materiály o ňom musia byť v archívoch Ministerstva zahraničia a vnútra v Prahe, vo vyšetrovacích spisoch Štb v Bratislave a v Nitre, možno aj v rímskych či vatikánskych archívoch. Bolo by tiež zaujímavé stretnúť sa s jeho deťmi v Ríme a preskúmať jeho rodinný archív. Poučné by bolo aj svedectvo „podliaka“ z veľvyslanectva, jeho vyšetrovateľov a mučiteľov z Štb, aj znalosť, kto bola jeho ošetrovateľka Mária a tajný jezuita prítomný pri smrti. Podnetom pre tieto inštitúcie je aj skutočnosť, že ešte v r. 2001 na podnet riaditeľa Spolku svätého Vojtecha Štefana Hanakoviča sme zorganizovali v Ríme seminár "Slovenskí rodáci v Ríme v 20. storočí". Jeho cieľom bolo pripraviť projekt knihy o najvýznamnejších Slovákoch (vyše 100 osobností), ktorí žili v Ríme, pretože nemohli realizovať svoje plány v komunizme. Kardinál Jozef Tomko a arcibiskup Dominik Hrušovský projekt privítali a konštatovali, že je najvyšší čas ho uskutočniť, lebo mnohí svedkovia už nežijú. Navrhli v ňom tieto etapy: do r. 1918, do r. 1939, II. svetová vojna, 1945-1950, do r. 1990. Žiaľ, v tejto iniciatíve sa ďalej nepokračovalo. V perexe blogu je temer nezrozumiteľná pohľadnica napísaná Zolim 4.11.1966 tesne pred smrťou: „Najdrahšia, cítim sa už dobre ...Všetkých pozdravuj ..., lekári hovoria, že môžem vychádzať ... Tvoj Zolo.“ Na fotografii hore sú manželia Letícia a Zolo Zachara v Ríme.
