Fatima, októbrová revolúcia, Paustovskij a Solženicyn

13.5.1917 sa vo Fatime trom pastierom 10-roč. Lucii, 9-roč. Františkovi a 7-roč. Hyacinte zjavila Biela Pani. Šesťkrát sa to opakovalo, každý mesiac. Naposledy, 13.10., rozlúčku Panej s deťmi sprevádzalo „tancujúce slnko“, ktoré videlo 70 tis. ľudí. Pani oznámila deťom tri tajomstvá: o pekle a vojne, o Rusku, jeho mylnom učení, ktoré sa rozšíri po svete a o podmienkach pre jeho budúce obrátenie. Prvé dve tajomstvá boli hneď oznámené, tretie zverejnil Ján Pavol II. až v Jubilejnom roku, 26.6.2000. Hovorí o zabití muža v bielom a krvavom prenasledovaní cirkvi. Lucia povedala, že v tomto mužovi vždy videla pápeža, že fatimské zjavenia sa týkali boja komunizmu proti cirkvi a opisujú obete za vieru 20. stor. Biela Pani pri zjaveniach 22x spomenula Rusko, ktoré, ak ľudia nezmenia svoj život „mylnou náukou zaplaví svet, budú vojny a prenasledovania cirkvi.“ Pastieri a ani ostatní ľudia týmto slovám nerozumeli. 25 dní potom, 7.11.1917 vypukla v Rusku krvavá revolúcia – tragédia tejto krajiny a celého ľudstva. Nastúpil bojový ateizmus, začala sa 70 ročná vláda komunistov s krutým prenasledovaním ľudí iného zmýšľania. Na 64. výročie fatimského zjavenia, 13.5.1981, bol v Ríme spáchaný atentát na Jána Pavla II. Jeho súvis s Fatimou a s ďalšími udalosťami v živote pápeža a sveta nebudeme sledovať, iba konštatujeme, že predpoveď o Rusku sa splnila, nespočetné utrpenia a nespravodlivosti komunizmu sme aj my zakúsili. Pápež a sestra Lucia si boli blízki, zomreli na jar 2005. K 80. výročiu fatimských udalostí som vydal už dávno vypredanú knihu A. Fugela a biskupa R. Baláža: Fatima - posolstvo a jeho plnenie, s mojou interpretáciou dopadu týchto udalostí na Slovensko. VOSR sme do roku 1989 „oslavovali“ ako víťazstvo pracujúcich celého sveta. Nehovorilo sa, že tento „experiment“ vzal asi 60 mil. ľuďom život a priniesol nekonečné utrpenie najmä obyvateľom ZSSR a jeho satelitom. Už temer neznámy A. Vesiolij v Búrke nad Kubáňou, šokujúco opísal hrôzy revolúcie. B. Pasternak (1891-1960), nositeľ Nobelovej ceny za literatúru z r. 1958, opísal život doktora Živaga v tragických revolučných pomeroch. Národy, ktoré veľa trpeli veľa vedia, v tomto smere sa Rusko nedá predbehnúť. 70 rokov komunizmu zanechalo na tomto národe nezmazateľnú ranu, ktorá sa zacelí iba po mnohých generáciách. Jednou z mnohých kategórií ľudí, ktorí v ZSSR na vlastnej koži pocítili a často aj životom doplatili na diktatúru proletariátu boli „inžinieri ľudských duší“, spisovatelia. Napr. veľkí básnici S. Jesenin (1895-1925), V. Majakovskij (1893-1930) a G. Tabidze (1891-1959) psychicky neuniesli teror a za nejasných okolností zomreli vlastnou rukou. V Paríži zomrel nositeľ Nobelovej ceny z r. 1933 I. Bunin (1870-1953), ktorý tam ušiel pred revolúciou, podobne ako mág ruskej reči A. Remizov (1877-1957). Zomrel tam aj spevák a básnik B. Okudžava (1924-1997), ktorý na svojej rodine zažil surové stalinské represie. O spisovateľských obetiach vedúcej úlohy komunistickej strany by sa dalo dlho pokračovať. Dve z nich však rôznym spôsobom bez pokrivenia chrbtovej kosti prežili tieto hrozné pomery. Konštantín Paustovskij (1892-1968) je spisovateľ s darom letu divých husí, ktorý napriek zlému okolo seba neúnavne písal o jesennom ohňostroji, svite hviezd na hladine mora, odmäku, kráse stredoruskej krajiny, tichom toku riek, nočnom speve slávika. Naučil ma láske k ľuďom, ktorú hlásal aj za stalinizmu. V starobe som sa vrátil k jeho Zlatej ruži, zvedavý, či na mňa zapôsobí, ako pred 40 rokmi. Zostala mi veľmi blízka, ešte viac ako predtým. Páči sa mi autorova viera v dobro, ktorá ho chránila pred zúfalstvom údelu intelektuála v komunizme. Obdivujem jeho nádej v harmóniu sveta a nesmrteľnosť lásky. Stále platí jeho prirovnanie práce spisovateľa k zlatníkovi, ktorý po zrnkách zbiera zlatý prach na knihu – zlatú ružu. Mám rád jeho vieru v inšpiráciu, ktorá náhle odhalí, čo môžeš urobiť a aj poznanie, že tvorivosť môže vyhasnúť, ak sa nechá bez potravy. Cenná je jeho skúsenosť, že ak niečo dlho odkladáme, môžeme to navždy premeškať. Fascinuje ma jeho vedomie, že každý deň môže prísť dôležitá myšlienka, treba ju len trpezlivo čakať. Paustovskij si celý život udržal schopnosť túžiť po poznaní, tešiť sa z vône odkvitajúcich kvetín, smútiť z pominuteľnosti „bielych nocí“, zo všetkého pekného s krátkym trvaním. Ľutoval, že celý život, ako mnohí, nežil podľa vlastného srdca, ale bol stále zamestnaný neodkladnými záležitosťami. Škoda, že neuskutočnil svoj sen, nenapísal knihu o svojom živote, nie aký bol, ale aký mal byť, alebo mohol byť. Alexander Solženicyn (1918) stratil štyri roky života na vojne, osem vo väzení a tri vo vyhnanstve. Zvykol si na straty a porážky, ktoré ho ani vo väzení ani na slobode nevykoľajili. Píše, že aj život vo vyhnanstve mu poskytoval dobrých priateľov, právo na osamelosť, hviezdnaté nebo a nedeľný odpočinok. Za úlohu spisovateľa pokladal všímať si tajomstvá ľudského srdca a svedomia, konflikty medzi životom a smrťou, prekonávanie duševných bolestí. Tvrdil, že talent je ako rieka vysychajúca v piesku. Sníval o vybudovaní takého systému, v ktorom by si ľudia sami mohli zariadiť vlastný osud. Nenašiel ho ani na Západe. Jeho vrcholné dielo popri Rakovine je Súostrovie Gulag, trojdielny otrasný autobiografický román, ktorý na Západe nechceli čítať, pretože neverili, že opísané udalosti sa mohli stať v 20. stor. Zomrel 90-ročný 3.8.2008, pohreb mal 6.8. v Moskve. Deň predtým sme sa na cintoríne v Záhorskej Bystrici lúčili s katolíckym disidentom Petrom Smolíkom, ktorý ako hovorí Paustovskij, zostal blízo hrobov svojich najbližších. Keď sa jeho rakva spúšťala do hrobu, zaznela ruská pieseň Večernij zvon, nad smutnými briezkami a borovicami plávali Grinove biele oblaky a z diaľky vzdávali nemú úctu zelené pahorky s ruinami Pajštúna. Tak nejako to muselo byť aj na druhý deň na Donskom cintoríne v Moskve.