Kráľ je nahý už temer dvadsať rokov

Boli vždy takí, nielen teraz. Oči zapálené pre vec národnú ale červené od hnevu, ústa plné národovectva a hrubých nadávok slovami, ktoré nie sú v Pravidlách slovenského pravopisu (SPN, Bratislava, 1987), iba v nevydanom slovníku III. cenovej skupiny.Tak som ich od revolúcie zažil mnohokrát: na mítingoch, v parlamentoch, pred Hlinkovým rodným domom, na hroboch obetí masakry v Černovej. 40 rokov boli zašití za pecou, aj v KSČ, z noci na ráno využili poslednú šancu a „stali“ sa národovci v štýle Hlinku, Štúra, Bernoláka, Sládkoviča, Jurigu. Červenú farbu doplnili modrou a bielou.Keby Andrej Hlinka vedel, že sa tvária, ako pokračovatelia jeho strany, keby počul ich nekresťanské a nenávistné reči, obrátil by sa v hrobe, ktorý je nateraz neznámy. 20 rokov sa Hlinkom oháňajú ľudia, za ktorých by sa hanbil. Tohto charizmatického kňaza a politika si ukradli pre seba tí, čo sa nevedia ani prežehnať. Zabudli na jeho výrok: „Budem pracovať vo dne v noci do tých čias, kým z červeného Slovenska nebude Slovensko biele, Slovensko slovenské a kresťanské.“Na spomienkovej oslave A. Hlinku v r.1991 v Ružomberku a Černovej sa nacionalisti správali nekultúrne a surovo, iba pred rodným domom, keď dievča spievalo jeho obľúbenú pieseň „Slniečko zapadá, od hôr sa odberá“, dav prestal nadávať. Na slávnosti k 60.výročiu smrti Hlinku v r. 1998 vystúpil v Ružomberku aj bývalý predseda vlády, ktorý sa nebál chodiť do Černovej aj za totality. Ľudia dlho pískali a keď pokračoval v prejave, odišli z námestia a vrátili sa až keď skončil.V Žiline na námestí slzy tečú po Hlinkových lícach za chovanie dedičov na roli obecnej. Koncom „minulého tisícročia“ národovci pálili zástavy, hádzali vajcia, pľuli po ľuďoch a vylámali bránu SNR. Zažil som ich aj pri hlasovaní za jazykový zákon 20.10.1990. Bežala rozprava, na Októbrovom námestí dav obkľúčil parlament a počúval priamy prenos. Vtedajšej opozícii, ktorá chcela maticový zákon, tlieskali, na reči koalície pískali a nadávali. V prestávke som vyšiel pred parlament, opilec si kľakol predo mňa a žiadal, aby som hlasoval za matičný zákon. Staršia žena na mňa s hnevom kričala, že moja mama sa obráti v hrobe, ak budem za koaličný. „Poznáte tie zákony, viete, čím sa líšia?“ opýtal som sa jej. „Nepoznám, ale som za matičný!“ s vreskom mi odpovedala. Keď sa schválil zákon vtedajšej koalície, pratali sme sa z parlamentu zadným vchodom. Predsedu Matice práve pucovali v televízii, neskôr za to dostal ako bolestné tlačiareň Neografiu za korunu. Potom už žiadny zákon nikoho nezaujímal, všetky anglické nápisy u nás sú OK. Zažil som ich neraz aj v SNR a vo FZ. Keď sa im niekto snažil niečo vysvetliť, odpovedali arogantne, stále hľadali nepriateľov a vinníkov za svoje neúspechy. Aj problémy s menami a priezviskami, s dvojjazyčnými menami obcí a vysvedčeniami boli nafúknuté, boli dlho hlavnou politickou agendou a zo Slovákov nespravodlivo urobili vo svete nacionalistov, ktorí utláčajú menšiny. Tí, ktorí žijú z konfliktov s maďarskou menšinou lebo sa vzájomne potrebujú, svojho času navrhli v komunistickom duchu zákon na ochranu republiky, ktorí biskupi nazvali hanbou Slovenska. Od súdruha Gottwalda sa naučili, že republiku si rozvracať nedáme.V Kancelárii prezidenta republiky som sedel s ich človekom, ktorého práca nezaujímala. Keď nikdy nič neurobil, prestali mu dávať prácu, sám si ju našiel. Celé dni telefonoval s papalášmi, musel som to počúvať. Išlo o privátne džoby a funkcie, ku ktorým sa chcel dostať a sa aj dostal. Keď som si chcel s ich iným arogantným poslancom FZ a SNR štrngnúť na Nový rok, odmietol, vraj som nebol za samostatné Slovensko. Nebolo ľahké spolu s bývalými komunistami, novodobými nacionalistami a kresťansky sa tváriacimi ľuďmi, ktorí nepoznali Otčenáš, budovať sen našich otcov, samostatné Slovensko.Matica slovenská – matka národa urobila v histórii veľa pre Slovákov. Po revolúcii ju však obsadili ľudia, ktorí rozoštvávali národ. Podľa štatútu jej porevolučný predseda už viac predsedom nemohol byť, ale pred voľbami sa štatút zmenil, aby zostal predsedom na večné časy a nikdy inak. Za Boha a národ, cyrilometodská tradícia, kresťanské korene, vatry zvrchovanosti, to boli heslá pre masy, ktoré získavali voličov, aj keď ich nositelia kostol navštevovali, iba keď tam bola televízia. Mali ťah najmä na tú bránku, v ktorej tušili modré obrázky s Hlinkom alebo zelené so zástavou EÚ. Občan už rezignoval a povedal si – keď oni môžu, prečo by som ja nemohol.Ján Pavol II. pri návšteve Slovenska povedal: „Patriotizmus áno, nacionalizmus nie!“ Lebo narodil som sa ako človek, pokrstili ma a stal som sa kresťanom a až potom ma mama naučila po slovensky. Najprv som teda človek, potom kresťan a až potom Slovák. Som hrdý, že ním som, ale uznávam aj iné národy. Národnostný princíp je starozákonný, tam išlo o vyvolený národ. Novozákonný princíp je občiansky, evanjeliá sa nezmieňujú o národnom cítení ale o univerzalizme. Kristus mal rád všetky národy, pri výbere apoštolov sa ich nepýtal na národnosť, ktorá nerozhoduje o kvalite človeka. Narodil sa zo židovskej matky, plný radosti bol z viery rímskeho vojaka a sýrskej ženy, priateľsky prijal Grékov, čo ho hľadali, láskavo hovoril s hriešnou Samaritánkou a nechal si pomôcť niesť kríž od Afričana.