Mama

Prežila intenzívny, ale krátky život v surovej totalite. Iba málo sa mohol prejaviť jej talent a charizma. Po operácii rakoviny prsníka v r.1951 mala 39 rokov, zdravá už nikdy nebola. Kvárili ju choroby, operácie a prenasledovania eštebákov. Vyšetrovania a domové prehliadky jej tiež skrátili život. Po prvej operácii sa ešte dožila ako Ezechiáš predpovedaných 15 rokov (2 Kr, 20, 1-6) a jeden mesiac, aby vo Veľkom pôste, 27.3.1966 v svadobnú noc svojej dcéry zomrela na rakovinu pľúc. Boh ju ušetril od morfia, kyslíka a bolestí. Slobody sa nedožila, hoci o nej celý život snívala, nezažila ani rok 1968. Do smrti pracovala v náboženskom disente, jej najväčším snom bol pád komunizmu a náboženská sloboda. Z napätí prenasledovaní mávala „trasenie srdca“, poplachový balíček s najpotrebnejšími vecami bol vždy pripravený. Hocikedy mohli zazvoniť, urobiť domovú prehliadku a zavrieť ju. Bola rodená spisovateľka. Jej talent profesorky slovenčiny a francúzštiny, láska ku každému človeku, najmä k tým, ktorí jej mali málo a obetavosť do krajnosti, sa za komunizmu nemohli naplniť. Jej orientáciou bol Boh, v ktorého pevne verila. Boli sme chudobná rodina, v ktorej nikdy nebolo peňazí, ale bola v nej radosť a blízkosť Božia. Vďačný som jej za veľa, bola vždy veselá a optimistická. Mala dar nadviazania priateľského kontaktu s každým človekom, denne sa rozdávala v prospech druhých, mala cit pre spravodlivosť, veľmi ľúbila deti. Všetko, čo som od nej získal alebo okopíroval, sa mi zišlo. Veľmi ovplyvnila moje názory a celý môj život, ktorý by sa vyvíjal inak, keby tak skoro nezomrela. Svojim krátkym životom zasiala najmä do sŕdc svojich detí semienka, ktoré ďalej klíčili v ich deťoch a vnukoch. Ako sa vtedy žilo a verilo, v čase stalinskej totality, keď nebolo áut, televízorov, mobilov a počítačov, keď neexistovali práčky, chladničky, vysávače a mixéri? Boli sme štyria súrodenci: Jozef, Marián, Helena a František. Mama bola s nami stále doma, v školstve ju ani neskôr nechceli, pre „nevedecký svetový názor“. Vždy v máji sme v detskej izbe urobili oltárik so sochou Matky Božej, s konvalinkami, orgovánom a sviecami. Fera oltár stále pokúšal, neraz ho aj s dekou stiahol na zem. Mama sa s nami každý večer pri oltáriku modlila. V spomienku na ňu, aj pre porovnanie s dneškom, uvediem jej vtedajší opis našej májovej pobožnosti: „Marián zháňal spevníky a ružence, vyčítal Helene, koľko ružencov stratila a roztrhala. Jožo doniesol harmoniku, chcel pri litániách doprevádzať. Nastala zvada, kto zapáli sviece, ale sa to urovnalo. Radostne sme sa dali do spevu, pri druhej strofe sa vyskytli ťažkosti. Jožo nás veľmi predbehol a zakričal: „Ako to spievate?“ Poučovala som ho, že sa musí riadiť podľa nás a vydržať, kde treba. Nuž snažil sa, ale nešlo to. Marián hodil spevník o oltár a povedal: „S takým somárom viac nespievam.“ Pobožnosť sa prerušila a musela som zasa Mariánovi vysvetliť, ako sa správa. Na druhý deň sa objavil nový veriaci, Fero, ktorý sa včera o tomto čase prechádzal s otcom. Keď zbadal horiace sviece, bral sa len za nimi. Nanosili sme mu do klietky kopu drevených hračiek. Stíchol, ale keď sme začali spievať, všetky ich vyhadzoval. Trochu to búchalo, ale nech! Lenže neboli sme ani uprostred pobožnosti, hračky boli vyhádzané a Fero si zasa spomenul na sviece. Z kuchyne som mu priniesla rozličné vzácnosti: mlynček na kávu, šnúru od hladidla, obuváky, plechový hrnček. To účinkovalo, mohli sme pokračovať a všetko dokončiť. Na ďalší deň sme sa poistili a všetko sme predtým pripravili. Tentoraz však všetko letelo von a Fero spustil neutíšiteľný vresk. Nechceli sme pobožnosť prerušiť, museli sme zhasnúť sviecu a dať mu ju so svietnikom. Bolo ticho, počuli sme, že sa dusí. Kus sviece už zjedol, darmo som ju vyškrabovala z hrdla. Deti hundrali na pokušiteľa, ktorý sa už napapkal tejto zvláštnosti, pokojne sedel medzi nami a trhal starý časopis. Nevedela som sa sústrediť na modlitbu, začalo mi to všetko ísť na nervy. Pozrela som sa na Helenku. Držala v rukách knižku obrátenú hore nohami a oduševnene spievala. Pri ruženci kľačala rovno, ruky zopäté. Niekedy si síce zavesila ruženec na krk, potom si z neho uplietla veniec na hlavu, aby ju krížik búchal práve do nosa, ale potom si ho opäť vzala do rúk a pekne odriekala zdravasy. Keď som ju videla takú dobrú, napadlo mi, že pred troma rokmi ona takto vyvádzala, dnes je to už iba spomienka. Všetko prejde, prejdú ešte tri roky a aj Fero bude dobrý, bude kľačať a spievať. A potom bude konečne pokoj. Pokoj! Keď deti zaspali, rozmýšľala som o sľubnom slove: pokoj. Koľko dní som bola bez detí za deväť rokov materstva? Napočítala som ich štrnásť. No nech! Je to málo, ale veď teraz už bude dobre. Ferko už chodí, zakrátko už zaspí bez kolísania, potom mu vezmeme cumeľ, nebudeme mu zvlášť variť, prestanú plienky, bude to stále lepšie. Bude pokoj! Mala by som sa tešiť a aj sa teším. Ale je mi pri tom akosi veľmi divne v duši. Akoby mi bol práve niekto rozprával, že už nikdy nepríde jar, nikdy nebude svietiť slniečko... A to je veľmi smutné. Aký veľký priestor je ešte pred oltárikom. Tam kľačí Jožko, tam Marián, tam Helenka, tam bude Ferko – a ešte aký kus miesta ostáva po okno! A do srdca sa mi začal liať horúci cit. Tam by mohlo kľačať ešte jedno dievčatko a tam by sa zmestil ešte jeden chlapček. Ktovie, ako by vyzerali? Na ktorého súrodenca by sa podobali? Pri tejto myšlienke sa mi tisne do duše toľko radosti, energie, chuti žiť, počúvať krik, vresk, zvadu, buchot a predbežne ešte nemať vôbec, vôbec pokoj...“ Po vojne, v roku 1948 mama napísala: „Keď moje deti vyrastú, azda už bude na svete trvalý mier. Bude dosť jedla a odevov. Ľudia budú mať veľké slnečné izby a záhrady s trávnikmi. Na svete bude panovať Kristus, ktorý každej mamičke povie: Daj mi dieťa, daj mi ľudskú dušu! Nijaký anjel mi nemôže dať taký dar, ako ty. Keď splníš moje želanie, obšťastníš samú seba, lebo nič na svete ti nevynahradí cenu detskej lásky.“Táto výzva platí aj po štyridsiatich rokoch.