Som prekvapený históriou generála Piccioneho. Keď som súhlasil s príhovorom, nevedel som do čoho idem, to sa stáva aj v manželstve. O generálovi som vedel málo, o víne trocha viac, o Taliansku najviac. Za 5 rokov som tam ochutnal dosť z 35 tisíc registrovaných vín, mám teda prax. Ako slobodný občan, 20 rokov hovorím, čo chcem, ako kresťan som hrdý Slovák, ale mám rád aj Čechov, Maďarov, Rusov, Talianov, Nemcov a Francúzov. Ak teda spomeniem niektoré historické fakty, nebude to zlý úmysel. Vajnory sú slávne mestečko, družobné s talianskym Alvianom. Čo má s nimi Lojzo Holub, po taliansky Luigi Piccione? Pred 90-timi rokmi sa udalosti v Európe rútili: koniec vojny, pád Rakúsko-Uhorska, Štefánik, vznik Československa, premiér Orlandi, maďarská invázia za zachovanie Uhorska, oslobodenie Slovenska československými légiami z Talianska pod vedením generála Piccioneho, organizovanie Štefánikovho príletu a jeho smrť v deň, keď Piccioneho vojská obsadili tokajskú oblasť a Miškolc. Môj pobyt veľvyslanca mi pomohol lepšie pochopiť taliansku dušu a mentalitu. Tam som poznal a používal diplomaciu vína a humoru, diplomaciu okamihu, ktorá je účinnejšia ako suché a protokolárne vzťahy politickej diplomacie. Nepoznám Taliana, ktorý pobudol na Slovensku a nebol by si ho obľúbil s jeho kladmi aj zápormi, kultúrou, zvykmi, piesňami, kresťanskými koreňmi a mentalitou, podobnou Talianom. Isto to bolo tak aj u generála Piccioneho. Skúsme sa však vžiť do jeho myslenia: je v novom štáte, ktorému pomáha riskovaním svojho života. 21.3.1919 vznikla v Budapešti maďarská Červená armáda a vytlačila Piccioneho z dobitých pozícií. V najdôležitejšom okamihu jeho velenia vláda a Beneš najprv rozdelia jeho právomoci s Francúzmi, potom taliansku misiu pošlú domov a nahradia ju Francúzmi. Mŕtvy Štefánik bol na strane Talianov. Deň po odchode Piccioneho, 1.6.1919, maďarskí komunisti zaútočili na Slovensko a obsadili tretinu juhu. Tým lepšie pochopíme horkosť v srdciach Talianov, čo sa prejavilo postojom na mierovej konferencii. 16.6.1919 v Prešove vznikla 22-dňová červená Slovenská republika rád, s ktorou sa komunisti oháňali, ako s prvým vystúpením proletariátu u nás. Nedodávali, že jej cieľom bolo zachovanie hraníc Uhorska. Nesmieme zabudnúť ani na obete tejto vojny: 864 ich padlo na našej strane, veľa Čechov, 450 na maďarskej. 28.júna 1919 vo Versailles na mierovej konferencii sa definitívne stanovila slovensko-maďarská hranica, za ktorú sa Maďari stiahli. Taliani a Francúzi sú dva veľké národy Európy, ale Taliani boli a sú omnoho bližšie k malým národom, aj k Slovensku. Aj za totality vždy boli na našej strane. Ako vedec som občas vycestoval do týchto krajín, Taliani vedeli, že nie som červený špión, Francúzi naproti tomu boli vždy podozrievaví, podceňovali nás, dovolili nám do ich krajiny vstúpiť a vystúpiť iba na jednom mieste. 24.5.1918 dostal Štefánik od talianskeho premiéra Orlandiho na Oltári vlasti v Ríme zástavu pre čs. légie, čím de facto uznal Československo. Na Benátskom námestí nesmú byť žiadne tabule, predsa sme tam jednu presadili s textom: 24.mája 1918 vláda Talianska oficiálne uznala Česko-Slovensko odovzdaním zástavy légií M.R.Štefánikovi (malo tam byť čs. légií,v ktorých bolo oveľa viac Čechov ako Slovákov). Je symbolické, že Štefánik a jeho talianski priatelia, zahynuli tu, neďaleko nás. Je tomu 90 rokov, čo Piccione, neskôr aj s Francúzmi, organizovali jeho prílet, pričom podcenili terén a počasie na letisku. Je veľa dohadov o tejto smrti, isto k nej prispeli mnohé chyby, ktoré zapríčinili udalosť, bez ktorej by náš vývoj išiel celkom ináč. Po 1. svetovej vojne boli aj Taliani v núdzi, aj tak pomáhali Československu potravinami, materiálom, autami. Aj počas môjho pobytu v Taliansku boli vždy naši spojenci a podporovali nás, najmä na ceste do NATO a EÚ. Talianskych generálov som zažil ako majstrov improvizácie. Vysoký veliteľ NATO mi povedal, že vždy ich chcel mať v štábe. Všimol som si aj ich národné cítenie: na vojenskej prehliadke sa 7-krát hrala talianska hymna, vždy ju spievali s rukou na srdci. Podľa programu som mal predstaviť Generála Piccione. Ešte som ho nekoštoval a preto som to nechal na prof. Malíka. Výborne to vie, bol som pri predstavovaní slovenských vín v najstaršej kaviarni Ríma, Antico Cafe Greco, kde sa stretávali najväčší umelci sveta a kde sme tiež dali tabuľu Kollárovi, Smrekovi a Žárymu. V Malých Karpátoch bolo víno známe 7 stor. pred Kr., pred príchodom Rimanov. Napriek tomu, že v r.1241 napr. vo Svätom Jure vinice vyničili Tatari, vďaka kolonizácii Talianov sa vinohradníctvo rýchlo obnovilo, takže v 19. stor. sa naše víno vyvážalo aj do Talianska. Isto to bude s Vajnormi podobné, možno aj lepšie. Slovensko a Taliansko spája veľa vecí, aj víno. Talianske je symbolom spôsobu ich života, je výborné, najmä červené, zrkadlí sa v ňom krása Talianska a jeho umelecké črty. Mám veľa spomienok na diplomaciu vína: napr. keď som rokoval o tokaji s ministrom G. Allemanom, rokovania boli neverejné a ešte v ten večer bola v televízii správa, že Taliani sa spojili so Slovákmi proti Madarom... (dnes je taliansky tokaj zakázaný, maďarský je v rukách najmä Francúzov). Od Fera Petráša zo Šenkvíc som zaniesol 10 litrov vína Jánovi Pavlovi II., to bol poplach vo Vatikáne... V Cormonse prezident Schuster zasadil aj slovenské odrody vína. Každoročne tam vo Vinici mieru z 500 druhov vín sveta vyrábajú Víno mieru ako dar pre štátnikov celého sveta. Prof. Fedor Malík vie o víne všetko. Pri charakteristike testovaných druhov je básnikom, pri počúvaní zabudnete aj piť: „Víno potrebuje legendu, pri treťom pohári učite po nej siahnete...“ Jednu porozprával pri predstavovaní vína Oliver Iršay, pri pití ktorého cítite vôňu rozkvitnutých lúk: „Toto víno vyšľachtil Pál Kocsis v r. 1930 v Kecskeméte krížením odrôd bratislavského bieleho a čabianskej perly. Nové víno ešte bez mena získalo veľkú popularitu a vtedy navštívil pána Kocsisa obchodník zo Szegedu Oliver Irsay, dal mu do ruky obálku s väčšou sumou peňazí s prosbou, aby víno nazval jeho menom. Stalo sa, žiaľ, Oliver Irsay sa z tejto slávy tešil iba 11 rokov. V r.1941 ho zabili v koncentračnom tábore Osvienčim.“ Po premietaní filmu o návšteve generála Piccioneho vo Vajnoroch Ján Čarnogurský povedal: „Moja mama bola medzi dievkami v krojoch, ktoré mu dali kytice...“ Opísal aj legendu, ako došlo k tomu, že pápež Ján Pavol II. celkom proti protokolu pobozkal v r. 1990 slovenskú zem na vajnorskom letisku, aj keď sme neboli samostatným štátom,... a prezradil, prečo sa mu stále páči grécka speváčka Nana Mouscouri.“ Vajnorský rozprávač porozprával túto príhodu: „Keď ich richtár vítal generála Piccioneho vo Vajnoroch, napísal si prejav atramentovou ceruzkou na papier, ktorý položil na tribúnu. Náhle prišiel lejak a keď richtár siahol za rečou, všetko bolo rozmazané a nečitateľné. Môžete si predstaviť, ako to dopadlo!“ Víno spájalo, spája a bude spájať ľudí a národy, podobne ako umenie, veda, literatúra a šport. Stredná Európa má našťastie tejto mierovej zbrane nadostač.
