Komunistická strana dlho deptala to najlepšie v národe. Chcela všetko ovládať, o všetkom vedieť a rozhodovať. Každý desiaty človek u nás bol komunista, každý desiaty bol tvrdo komunizmom postihnutý. Neexistuje seriózna rodina, ktorej by sa represie nedotkli. Iba čas môže zotrieť tieto rany a krivdy a zmierniť kliatbu, ktorá stála Slovensko veľa sĺz a krvi. V našej histórii okrem množstva pozitívnych činov nás vždy trápili aj nami zavinené, nikdy nepotrestané zlo. K tomu, aby vedúca úloha strany dlhodobo znásilňovala ľudí, potrebovala veľa spolupracovníkov, ktorí rozhodovali o osudoch mládeže, rodín a starcov: kto bude študovať a kto nie, kto vycestuje do zahraničia a kto nie, kto dostane vedecký titul a kto nie, kto bude vedúcim a kto nie. Medzi nami sa vždy našli ľudia, a boli ich stotisíce (kolaboranti, arizátori, udavači, milicionári, kádrovníci, eštébaci, normalizátori), ktorí boli ochotní za výhody spolupracovať so zločinmi vojny a povstania, s februárovým pučom, znárodnením, násilným združstevňovaním, terorizovaním štb, habaním majetkov emigrantov, s ruskými okupantmi, normalizátormi, s organizáciou Pacem in Terris. Po revolúcii sa zlo zmenilo na korupciu, politickú privatizáciu, tunelovanie, výpaľníctvo, drogy, pornografiu, nekultúrnosť médií. Pokračovala bezcitnosť voči životu, za 50 rokov v kontajneroch skončilo 1,3 mil. Slovákov. Socializmus mnohým vyhovoval. Žili v zoologickej záhrade, kde mali v klietke lacnú strechu a jedlo. Iní za nich rozhodovali a keď boli ticho, dovolili im fušky a rozkrádanie. Historické udalosti prichádzajú nebadane na motýlích krídlach. Ani najväčší optimisti nečakali taký rýchly pád komunizmu, obra na hlinených nohách. Zázračne sa splnil sen našich dedov, otcov a matiek. Našlo nás to, Východ aj Západ, v pyžame, nepripravených. Cez hranicu železnej opony začalo fučať už 2.5.1989. Po invázii Nemcov z NDR na nemecké veľvyslanectvo v Prahe a ich odchode cez maďarské hranice do Rakúska, zrazu o tisícky Trabantov nebol záujem. Taliani oslavujú pád železnej opony práve v tento deň. Dvesto rokov po útoku na Bastillu to začalo vrieť aj u nás. Husto padal sneh na 40 rokov znečistenú zem, kľúčiky na námestiach štrngali, sľubovali sme si lásku, pravdu a vydržať. Kto žil 40 rokov pod jarmom komunizmu, nemôže na tieto dni zabudnúť. Pri odprevádzaní komunizmu na smetisko dejín vládlo nadšenie a jednota. Akosi cudzo vtedy zneli slová Antona Hlinku, ktorý v Dóme predpovedal ťažké časy: keď nadšenie opadne, nastanú pokušenia slobody a Hosanna sa zmení na Ukrižuj ho! V úvodníku Katolíckych novín som 14.1.1990 napísal: Desaťročia sme vo vianočnom období spievali pieseň so slovami: Slovensko nám poteš celé, v časy tieto neveselé. Ako voľakedy mne mama, aj ja som roky vysvetľoval deťom, prečo má táto pieseň pravdu. Tento rok sme však miesto „neveselé“ spievali „preveselé“. V revolúcii boli všetci víťazi, nebolo porazených. Nechceli sme byť ako oni, v eufórii sme komunistom všetko prepáčili, aj keď nás o to nežiadali. Boli sme nedôslední a naivní, všetci mali dostať aspoň na päť rokov červenú kartu, tú, ktorou 40 rokov mávali. Komunisti zasadili do sŕdc ľudí závisť a tým zabezpečili, že socializmus, ktorý je založený na závisti, bude dlho žiť. Oni a ich rodiny, spolu to bolo u nás asi 2 mil. ľudí, boli väčšinou proti prevratu. V novembri 1989 ich však nebolo, zaliezli a čakali ako to dopadne. Keď sa nič nestalo, pomaly vyliezali, menili kabáty a akoby nič, tvárili sa nacionalistický alebo kapitalistický. Iba málokto z nich svoje činy verejne oľutoval. Marxistická ideológia zanechala v srdciach ľudí väčšiu stopu, akú sme v porevolučnom ošiali predpokladali. S komunizmom sme sa na námestiach rýchlo rozlúčili, ale v psychike ľudí zostal naďalej. Ján Krstiteľ v Zeffirelliho filme Ježiš z Nazaretu povedal: „Skôr ako sa zmenia kráľovstvá musia sa zmeniť ľudia.“ Kráľovstvo sa zmenilo, ale ľudia zostali rovnakí. Našou nádejou sú mladí, ktorí nemajú v srdciach Kainove znamenie. Napriek mnohým problémom, ktoré máme, my, aj celý svet, od revolúcie sa mnoho zmenilo. Dnes všetko dobré, čo sa dosiahlo, pokladáme za samozrejmé a za všetko, čo sa ešte nepodarilo, kritizujeme a nadávame. Sme v NATO, EÚ, v Schengene, v Eurozóne, rast HDP, aj príliv investícií je pozoruhodný, Európa vie, že Slováci vedia pracovať. Máme slobodu vyjadrovania, cestovania, podnikania, publikovania, denne však musíme za ne bojovať, aby sme ich zasa nestratili. Môžeme si podstatne lepšie vziať svoj život do vlastných rúk, realizovať svoje nápady a iniciatívy. Mladí majú veľké šance v Európe, ktorá je otvorená pre šikovných, vzdelaných a čestných ľudí. Technický pokrok nám podstatne zjednodušil život, uľahčil komunikáciu medzi ľuďmi a umožnil individuálne vzdelávanie. Oprávnene kritizujeme stále väčšie rozdiely medzi bohatými a chudobnými. Ak sa bohatstvo získa statočnou prácou a schopnosťami, potom nemožno namietať. Ak sú v tom však známosti, politická privatizácia, korupcia, privilégie strany, treba proti tomu bojovať. Rozdiely medzi ľuďmi však budú vždy. Ak by sme všetky peniaze sveta podelili počtom obyvateľov a každému dali rovnaký podiel,onedlho by medzi ľuďmi znova nastali veľké rozdiely, aj o tom bolo dnešné evanjelium o talentoch. Odporúčam mať postoj k politike ako v Taliansku: vlády sa menia, ale vlak ide rovnakým smerom napred. Aj Slováci musia pochopiť, že je ich zodpovednosťou, koho si zvolia. Budúcoročné voľby prezidenta a Európskeho parlamentu budú zaujímavé. Stálo to za to, za ničím pred revolúciou neľutujem, snáď iba za tým, že som bol mladší. Z príležitosti 19. výročia Novembra pripomínam, že európska civilizácia stojí na troch pahorkoch: na Kapitole, Akropole a Golgote. Kapitol symbolizuje právo, spravodlivosť a silu, Akropol umenie, vedu a demokraciu a Golgota lásku, obetu a zmierenie. Ak si to Slovensko uvedomí, bude sa mu v budúcnosti lepšie dariť.
