Všade okolo sa to už mlelo, len u nás všetko zostávalo po starom. Ani najväčší optimisti nečakali rýchly pád komunizmu, pesimisti predpokladali, že vedúca úloha strany, vlastne ŠTB, prežije v tomto neľudskom systéme rok 2000. Veľké udalosti však prichádzajú náhle a potichu, na motýlích krídlach. Bratislavské zaševelili 16.11., na druhý deň sa rozpútal uragán v Prahe. Zázračne sa rozbehli masové demonštrácie, behal som po mítingoch, na poslednom priamom prenose z Národného divadla som sa s prejavom prihlásil medzi prvými. Ivan Hoffman spieval: „Sľúbili sme si lásku“, dnes sa z tej piesni robí posmech, ale mne sa stále páči. Prináša spomienky na zasnežené námestia a nadšenie „ponížených a urazených“, ktorí za štrngotu kľúčov vyprevádzali na smetisko dejín tento zločinecký systém. Je to ako s prvou láskou, do ktorej ste sa zaľúbili pri hrabaní sena. Vôňa sena vám ju bude celý život pripomínať. Po prevrate rýchlo vznikla otázka: čo s bývalými komunistami? KDH vyhlásilo, že ich medzi seba neprijme, mnohí vstúpili do Verejnosti proti násiliu. Toto hnutie chcelo osloviť aj 1,5 mil. komunisticky orientovaných ľudí, ktorí im tiež pomohli vyhrať voľby. Široký záber VPN a bývalí komunisti boli však zárodkom budúcich štiepení a porážok. Komunisti z roku 1968 chceli v Obrode pokračovať v „obrodnom procese“. Vystúpil A. Dubček, ktorý mal u ľudí veľký kredit. On „objavil“ V. Mečiara, ktorého odporučil za prvého ministra vnútra. Bolo by zaujímavé vedieť, kto ho jemu odporučil? J. Čarnogurský sa takmer z väzenia stal podpredsedom federálnej vlády pre legislatívu. Ľudí potešilo, keď sa bývalý disident stal hlavným reprezentantom Slovenska, jeho odchod do Prahy však bol pre KDH a Slovensko stratou. Bol tam zaťažený množstvom práce, doma nemal zástupcu. Z noci na ráno sa objavili aj nacionalisti, ktorí červenú nahradili trikolórou. Bola to ich posledná šanca: napriek hľadaniu stáleho nepriateľa, útokom proti iným národom a nekultúrnemu vystupovaniu plného hnevu a urážania, u niektorých Slovákov mali úspech. Mnohým socializmus vyhovoval lepšie: radšej žili v klietke, kde nepršalo, nehladovali a iní za nich rozhodovali. Viaceré média polopravdami vyvolávali v ľuďoch závisť a nenávisť. Pred prvými slobodnými voľbami sa z jari 1990 objavila nie naša téma: „Má byť náboženstvo povinný predmet, majú byť povinne kríže v školách?“ Keď nepoverení jednotlivci zaujali pozitívne stanovisko, zaznelo: „Pozor, nastupuje čierna totalita!“ Potom prišli škandály s cirkevnými školami: ľudia ich chceli, nebolo ich spomedzi škôl ani 1%, ale komunisti a liberáli v úradoch ich sabotovali: „KDH chce klerikalizáciu školstva!“ Ďalšími témami bolo navrátenie majetku reholným rádom a cirkvám, platy katechétov a duchovných, mimosúdne rehabilitácie, zákon o slobode náboženskej viery a postavení cirkví, atď: „Nahrabali si, čiernokabátnici, privatizéri, korupčníci, slobodomurári, každý týždeň lietajú špeciálom do Vatikánu pápežovi na omšu.“ Málokto sa nás zastal, aj hierarchia mlčala. Na mítingu raz niekto zakričal: „Ľudia vás nenávidia, pretože vy ste to začali.“ 8. a 9. 6. 1990 boli prvé slobodné voľby. Na Slovensku zvíťazila VPN s vyše 29%, KDH mala necelých 19%. Získal som 6589 prereferenčných hlasov, čím som poskočil na 1. miesto v Bratislave a stal sa poslancom SNR. KDH nemohlo ísť do opozície. Ľudia právom očakávali, že pôjdeme do vlády, nepochopili by, prečo odmietame demontovať komunizmus. Treba zdôrazniť, že aj keď po revolúcii boli disidentské zásluhy dôležité, nemohli nahradiť odbornosť. Bol som pri jednaniach o slovenskej vláde, ktoré začali 10.6.1990. F. Gál navrhol za predsedu Mečiara, Stračára, Košťu alebo Langoša, u Mečiara zdôrazňoval jeho odbornosť, vitalitu a autoritu. Už za prvej porevolučnej vlády, v ktorej bol ministrom vnútra, bolo VPN šokované z jeho informovanosti a suverenity, ako by sa na tento post dlho pripravoval. Rozhodujúce rokovanie bolo 20.6., kde Gál povedal, že verejná mienka je jednoznačná a preto premiérom bude V. Mečiar. KDH požiadalo o prestávku, v ktorej veľmi zvažovalo, či bude pokračovať v rokovaniach. Po prestávke J. Langoš povedal, že Mečiar je jediný možný predseda vlády a riziko z toho plynúce berie VPN na seba. 22.6. prileteli do Bratislavy V. Havel, M. Čalfa a ďalší, jednalo sa o slovenskej účasti vo federálnej vláde. Čechov v nej malo byť 10, Slovákov 7, jedným z nich mal byť podpredseda pre ľudské práva. Havel povedal, že to bude minister ducha a ideí a Čalfa dodal, že tento človek si musí vybudovať nový úrad a že to nebude ľahké. Padli mená, aj moje a keď sme si mali štrngnúť na dohodu, J. Čarnogurský nečakane vyhlásil, že podmienkou našej účasti vo vláde je, aby vláda dala do svojho prehlásenia, že „sa bude usilovať o o návrat našich štátov do Európy a je rozhodnutá zabezpečiť, aby v spoločnosti európskych národov mohli Česi a Slováci vystupovať ako svojbytné a rovnoprávne subjekty.“ Česi boli prekvapení, najprv sa tvárili, že nie, potom odišli na poradu. Keď sa vrátili, povedali „áno“, zazneli prípitky a na dva roky som bol odvelený do Prahy. 27.6.1990 prišla pre mňa do Petržalky Tatra 613. Smutná manželka žehlila košele a gate, dala mi s deťmi krížik na cestu. V Prahe som v kufri našiel veľký kuchynský budík, knihu o karate a Pravidlá slovenského pravopisu. Strčili mi to tam deti: aby som nechodil neskoro do vlády, aby ma neporazili a aby som nezabudol po slovensky. V ten istý deň bol prenos sľubu vlády prezidentovi Havlovi na Pražskom hrade. Na druhý deň noviny tvrdili, že sľub je neplatný, pretože sa podľa zákona nevykonal až po skončení ustanovujúcej schôdze Federálneho zhromaždenia, ktorá skončila 45 minút po sľube. Podali sme teda demisiu a pred prejavom prezidenta vo FZ, 29.6.1990, sme v salóne znova vykonali sľub. Mali sme byť zapísaní do Guinessovej knihy rekordov, ako najkratšia vláda sveta, ktorú Havel pomenoval Vládou národnej obeti.Dva roky boli krátke na odraz od dna. Keď nám to išlo najlepšie, bolo treba baliť. Bolo chybou, že sme sa viac nebránili šokovej terapii, ktorá bola viac šokom ako terapiou. Vystriedali nás tí, ktorí sľubovali lepší život, ale na Slovensku straníckou privatizáciou vytvorili veľké a nespravodlivé nerovnosti. Dôležité bolo, že sme sa 1.1.1993 ústavne stali samostatným štátom, veď každý národ má právo raz vyletieť na vlastné krídla. Stať si však do šíku s ľuďmi, ktorí mali oči plné hnevu a zloby bolo nemožné. Ďalšie roky až do r.1998 boli návratom Slovenska k autoritatívnej vláde jednej strany, pod vedením ktorej by sme sa nikdy nedostali do Európskej únie. Bolo by zaujímavé pripomenúť množstvo ľudí, ktorí sa vtedy vyšvihli hore po chrbte premiéra Mečiara a až po rokoch vernej spolupráce s ním, keď ho už nepotrebovali, sa postavili proti nemu. Komunizmus veľmi poškodil mentalitu našich občanov, mnohé z jeho nerestí pretrvávajú dodnes. Jeho štýl jednania si však osvojili aj mnohí nekomunisti - arogantnosť, netoleranciu a nenávisť, s cieľom získania moci a peňazí. Mnohí nesú v srdciach údel Kainov, aj dnes majú k tomu dosť príležitostí. Štát, v ktorom sa rozmáha korupcia, klientelizmus, beztrestnosť podvodov a úplne ignorovanie opozície, má neistú budúcnosť.P.S.: Odporúčam, aby ste si k novembru 1989 prečítali nedeľný výstižný pastiersky list biskupov Slovenska. Je na http://www.kbs.sk/?cid=1258207195 Mimo tému: 77% občanom, ktorí sa vykašľali na voľby do VÚC pripomínam, že ak budú v budúcnosti nadávať, že ich nemocnica, škola, dedina, dom dôchodcov a iné zariadenie, ktoré používajú, nedostalo od VÚC peniaze, potom nech kritizujú seba.
