O. M. Lucký – kométa stratená v komunistickom vesmíre

Svoje básne a úvahy uverejňoval od gymnaziálnych liet, pokladali ho za veľký literárny talent. Po vysviacke (1945) sa v Bratislave stal vedúcim terciárov a sekretárom provinciála. Napísal štyri divadelné hry, preložil sedem kníh z latinčiny, taliančiny, nemčiny a gréčtiny, zostavil modlitebné knihy pre terciárov a františkánov. Všetky tieto diela boli vydané do r. 1948. Noc na 14.4.1950, keď štátna moc zlikvidovala aj františkánov, surovo zastavila aj jeho rozvoj. Vtedy v Československu na 40 rokov zavreli a zhabali 914 kláštorov a mnoho tisíc rehoľníkov a rehoľníčiek internovali do koncentračných táboroch. O.M. Lucký sa stal vojakom s lopatou, PTP-ákom, prepustili ho až 7.5.1954. Zakázali mu kňazskú činnosť a publikovanie, pracoval ako robotník a účtovník, ťažko znášal izolovanosť a nemožnosť literárneho prejavu. 21.10.1958 ho odsúdili za podvracanie republiky náboženskou činnosťou na 4 a pol roka väzenia vo Valdiciach. 11.5.1960 ho prepustili, zasa sa mohol iba potĺkať, pracoval manuálne, neskôr úradnícky. Duševne to ťažko znášal, tomuto spôsobu života sa vzoprel. ...Na vratkú loď som, pútnik osamelý, nasadola vlny odniesli ma na širokú vodnú pláň.A odrazu som nevedel, kam pláva moja bludná loď,či na ostrovy slasti, či na mĺkve, pusté sihote.Tam kdesi v diaľke v opare sa strácal obraz zeme –na nej som predsa predtým pevne stál!Tam kdesi v diaľke pohasínal clivý plameň ohniska –to on ma predsa predtým hrial!... Požiadal o súhlas, aby mohol vystúpiť z rehole. Z Vatikánu ho dostal 15.9.1970, hneď v ten deň sa cirkevne zosobášil. Jeho syn Vlado mal 3 roky. V r. 1975 prekonal infarkt, v r. 1982 odišiel do dôchodku. S podlomeným zdravím mu v r. 2005 amputovali nohu. Dávno stratil kontakty so svetom literatúry, so spisovateľmi, vydavateľmi a kritikmi. Žil izolovane s manželkou a synom, v stálom tvorivom nadšení a s bolestným spomínaním na minulosť. Bol všestranným literátom: básnikom, prekladateľom, autorom úvah, meditácií, divadelných hier a historických románov, bol aj talentovaným maliarom - grafikom. Napísal sedem románov na starobiblické motívy a témy Veľkej Moravy. V máji 2008 som ho navštívil. O všetko sa zaujímal, bol milý, až príliš pokorný. Celé dni tvoril pri starom písacom stroji. Mrzí ma, že som ho vtedy nenahovoril na dlhý rozhovor o jeho živote, ktorý odložil na neskôr. V intenzívnej práci na románe o sv. Cyrilovi a sv. Metodovi, po druhom infarkte, náhle zomrel 13.7.2008. K dokončeniu románu chýbalo asi 20 strán. Druhý list od neho som dostal až po jeho smrti. Naše druhé stretnutie sa uskutočnilo 17.7. v krematóriu. Parkovisko bolo prázdne, hudba nehrala, slávnostné prejavy neboli. Na pohrebe bolo 20 ľudí, tak to býva s básnikmi. Dlh voči nim si často uvedomíme, až keď je neskoro. Tlejúci knôtik zhasol, ale nalomená trstina sa nezlomila. Básnik túžil byť na promócii svojej prvotiny „Spevy nádeje a radosti“, ktorá bude 4.11. v Quo Vadis. Ide o jeho jediné úprimné vyznanie, ktoré ležalo vyše 50 rokov v zásuvke. ...Ak na jesene môjho žitia spomínam –oh, je v tom smútok? Iba smútok?Navôkol fialové kvety kajúcnosti rozkvitli,kajúce kvety lilavé –ale to iba ja im vtláčam pečať smútku,len ja som zmenil krásu kvetov na zdroj tiesne!... Keby jeho život nebol taký ťažký, neboli by jeho básne také krásne. Koľko ich ešte mohol napísať v priaznivých podmienkach zostane navždy tajomstvom. Osudom, tematikou a štýlom je O.M. Lucký blízky G. Leopardimu, A.S. Puškinovi, aj R. Dilongovi. Na svojej lutne vylúdil zriedkavé tóny: „kajúce kvety lilavé..., pri ceste temnel strom, zmenený v tichý žiaľ..., nikomu svoje clivé smútky nezradím..., smútok holých stien..., uprostred lúky kľačal kajúcnik... a spovedal sa nebu z bied..., nútený jedno miesto obývať, ja, človek s dušou nomáda..., pre chladné prsty kostlivca som si ťa, dieťa chovala..., kým ešte nevieš nič o trpkej chuti umierania...“ Z potuliek prírodou, ktorá ho prinavrátila na cestu vyrovnanosti a pokoja cítiť tiché tajomstvá: „voňala tráva, lesov tiene..., slnko sa skláňa k jahodám..., hojdá sa rozvlnená tráva, kolíše priestor nesmierny..., nebo jak tiché oči ovečiek..., spiežovec, čo v diaľke zvoní, napája smútkom rozlúčky..., ovečka, ovca nôžku zlomila si a leží pod kríkom.“ Matku Božiu nazýva Sedemradostnou Pannou Máriou: „Fascinuje ma prepojenie radosti a bolesti v jej živote i v živote každého z nás, lebo radosť zvyčajne predchádza bolesť a bolesť je zasa zárukou a predpokladom budúcej radosti. Preto sú pojmy Sedembolestná a Sedemradostná Panna ekvivalentné a patria spolu, ako spolu patria v našom živote chvíle neúprosnej ťažoby a chvíle utešlivej pohody.“ Jeho jedinú zbierku uzavierajú tri „piesne“: Žene (Anna zomrela v r. 2006), Igricova pieseň a Pieseň o sestre smrti. Za piesňou plnou vďačnosti a lásky nasleduje posolstvo blízke osudu Slovienov a báseň zo 6.6.1992, po smrti jeho bratanca Jozefa Šramka. Autobiografické básne O.M. Luckého sú blízke životu, sú plné nehy, bolesti, nostalgie a smútku, ale aj lásky, viery, radosti a nádeje - v tom je ich krása a sila. Prešiel som cestou vekovitou, akou ľudstvo prechádza,prešiel som cestou zdvihnutí a pádov,prešiel som cestou jasotu a cestou tiesnivoui cestou zániku a cestou vzkriesenia,prešiel som cestou pokoja i cestou bojov zúfalých,prebrodil som sa riekou bolestí i riavou sĺz... Lež zahorelo svetlo v temne môjho srdca odrazu,zázrakom čas môj sa s časom večna premiešala ja znovu kráčam po chodníkoch svojho Pána –kto o tom vie? Či záleží mi na tom? –už znovu uberám sa po chodníkoch Pána!... Je teraz moja služba Bohu iná, vrúcnejšiaa tichá, uzavretá hlbočizne do seba.Nehoria ohne na obetnom oltári,lež horí srdce naplnené ticha zázrakom...