Bol skromný, priateľský a veselý. Nikto ho nevidel nahnevaného alebo smutného. Hovoril som s ním nedávno, sršal plánmi v prospech Slovenska a cirkvi. Jeho výroky sú posolstvom: „Za totality som navrtával komunizmus z podzemia ako krt..., Boh mi zobral strach, nikdy som ho nemal..., nenič si elán a energiu, aby si ju mohol rozdávať iným..., buď silný, aby si dával silu druhým..., drž sa, aby si držal aj ostatných..., je umenie prežiť život dobre!“ Posledný dlhý video rozhovor s ním Ústav pamäti národa urobil v marci 2011.Keď mu v 50 rokoch komunisti zavreli otca, išiel ho hájiť prokurátorovi. Po krátkom rozhovore ho tento dal na druhý deň vyhodiť z práce ako protisocialistický živel. Odvtedy začal jeho nebojácny boj so zlom, ktorý doteraz pokračoval v Konfederácii politických väzňov Slovenska, po novembri 1989 sa stal členom KDH. Svojim životom, veľkým úsilím v zápase za zachovanie slobody a viery, sa navždy zapísal do našich dejín. Osudným sa mu stalo stretnutie so Silvom Krčmérym. Ten sa ho opýtal, či má oplotený dom, neskôr pochopil, prečo. Stal sa ilegálnym tlačiarom náboženskej literatúry. Dostal krycie meno Horák, išiel na školenie Ivanovi Polanskému do Novej Dubnice, ktorý bol disidentským tlačiarom a distributorom samizdatov. Odhalili ho a odsúdili za podvracanie republiky na 4 roky, odsedel si dva. Po vyškolení Petráš naložil rozobranú tlačiareň do auta. Na ceste ho zastavila neznáma babka, s prosbou odniesť do Bratislavy periny dcére. Petráš nimi zakryl tlačiareň, po 30 km ho zastavili policajti a pýtali sa, čo vezie. Odpovedal, že periny a kontrola sa skončila. Stroj doma schoval do vinárenského lisu. Zriedkavo sa zastavil, tlačila sa na ňom disidentská literatúra, aj skriptá teológom. Bola to nebezpečná práca, za ktorú hrozilo 3-8 rokov väzenia. Keď sa ho raz dcéra spýtala, kedy s tým prestane, povedal jej: „Ty sa toho už nedožiješ!“ Našťastie, sa mýlil. Bol všestranný muž, spoluzakladateľ dychovky Šenkvičanka. Hral na klarinete, dievča mu na pohrebe poďakovalo, že jej pomáhal učiť hrať na tomto nástroji. Priatelia a disidenti, ktorých bolo na pohrebe veľa, spomínali najmä jeho tlač a šírenie samizdatov. Na pohrebe a kare prejavy nemali konca, všetci oceňovali jeho dobrotu a obetavú prácu.Pápež pri návšteve Slovenska povedal: „Slováci, vydajte svedectvo o svojej tajnej cirkvi.“ Ferko Petráš svojim životom svedectvo vydal. Bol všade - navštevoval púte, demonštrácie, mítingy, primície, vysviacky, promócie kníh, vždy tam skromne, aj po celonočnom cestovaní, stál. Za totality navštevoval rehoľníkov a rehoľníčky v táboroch a väzeniach. Nebojácne chodil na súdy s katolíckymi disidentmi, tajne ich nahrával a keď ho nevpustili dnu, s ostatnými sa pri dverách nahlas modlili. Bol vzorom svojou odvahou a nebojácnosťou.Bol známy ako výborný vinár. Svoje víno zadarmo roznášal na mnohé podujatia. Komunisti vedeli, že omšové víno musí spĺňať špeciálne parametre, preto ho v predajni SSV mohli kúpiť iba kňazi so štátnym súhlasom. Petráš sa nebál a veľkoryso zásoboval omšovým vínom podzemnú cirkev, aj v Čechách. Hovorieval, že to víno je dobré, v ktorom je dobrá vôľa. „Šenkvickú dobrú vôľu“ poslal aj Jánovi Pavlovi II. Počas jeho poslednej návštevy Slovenska oficiálnym vínom bohoslužieb bolo práve jeho víno. Keď som niesol tašku s 8 litrami vína zo Šenkvíc pápežovi, švajčiarska garda spozornela. Vysvetlil som im, že je to omšové víno pre pápeža od Ferka Petráša zo Šenkvíc, pochopili, že je to dôležité. S nákladom som kráčal po nádherných miestnostiach vyzdobených stáročiami. Po chodbách, kde sa prechádzali pápeži, išiel Slovák so „Šenkvickou dobrou vôľou“. Mons. Dzivisz, pápežov tajomník, ma milo privítal, vysvetlil som, kto je Ferko Petráš. Kópiu potvrdenia z r. 1993, ktoré hovorilo, že toto víno je dobré a omšové, Dzivisz s úsmevom prečítal. Povedal, že vína je príliš veľa, ďakovný list mal darca doma na čestnom mieste. Mons. Dziviszovi som od Františka Mikloška a P. Smolíka dal dva diely Zločinov komunizmu. Prečítal som mu ich list, pripomenul našich kandidátov na svätosť - 7 laikov a 2 rehoľníkov, ktorí zomreli vo väzeniach. Na F. Mikloška a J. Čarnogurského, aj na ich dvoje raňajok s pápežom si jeho tajomník spomenul. Pamätal si aj sviečkovú demonštráciu a tajnú návštevu R. Fibyho a F. Mikloška vo Varšave, počas návštevy Sv. Otca v Poľsku.Ferko Petráš, budeš nám veľmi chýbať. Ľudia, ktorí s Tebou prežili posledné dni, svedčili, že si zomieral bez strachu, pokojný a vyrovnaný. Potešil ťa telefonát kardinála J.Ch. Korca, Tvojimi poslednými slovami bola modlitba. Boh si Ťa povolal k sebe, už Ti je dobre. Šenkvičanka hrala Anjela lásky od L. van Beethovena, na modrom nebi cintorína leteli biele oblaky, slnko však nezaclonili. Kŕdeľ storočných líp, v ktorých počas obradu vyspevovalo nebeské vtáctvo bude Tvoj odpočinok dobre chrániť. Onedlho vôňa ich kvetov naplní cintorín, a Ty, Ferko, v slovenskej zemi, si zaslúžene oddýchneš po tvrdom živote, z ktorého si odišiel ako víťaz. S úctou sme odprevadili Tvoje telo do hrobu, v ktorom bude do slávneho vzkriesenia odpočívať. Z takéhoto pohrebu sa človek vracia plný radosti a optimizmu.
