
S bratom Mariánom sme hrali hokej na kvintačkách, korčuliach, kľúčom prichytených na topánkach. Často sme padali, v zatáčke sa opierali o kvinty – bočné skrutky. Marián pochopil, že v útoku nemá šancu a stal sa brankárom, cez kvinty mu puk neprekĺzol. Brankársku hokejku si sám spravil, keď mu po puku zašili bradu, urobil si masku, aj lapačku. Mrzelo ho, že žuvanie vosku, ktoré videl u Kanaďanov, nebolo pod maskou vidno. Chytal dobre, hádzal sa ako futbalový brankár. Keď dostal poťagól, tvrdil, že v maske nevidí. Hral za dorast, neskôr za prvé mužstvo. V pondelok kupoval noviny, či o ňom nepíšu. Niekedy tam dali fotografiu s textom: „Nitriansky brankár napriek zákroku dostáva ďalší gól“ alebo „Mikloško z Nitry vyťahuje zo siete jeden z desiatich gólov.“ Marián si fotky bez textu lepil do albumu. Po odstrihnutí: „Brankár Nitry pustil, čo sa dalo“, to vyzeralo, že bol najlepším hráčom. Najmä tata bol na neho hrdý. Raz na zápas neprišiel bránový rozhodca, ktorý po góle zapáli červené svetlo. Zastúpil ho tata, radil synovi a keď súperi protestovali, že puk bol v bránke, svetlo nezasvietilo, pretože "puk nebol celým objemom za čiarou". Súper netušil, že bránový bol otec brankára.Raz tata - učiteľ viedol mužstvo škôl Nitry na majstrovstvá Slovenska. Mariána nominoval za brankára a keď videl, že som smutný, opýtal sa ma: „Vieš hrať hokej?“ Prikývol som, takže aj mňa poslal pre výstroj. Vyfasoval som vak plný tajomných vecí: kanady, dres, hokejku, rukavice, chrániče. Keď som vstúpil do haly štadióna v Bratislave, spoluhráči už boli poobliekaní. Mne všetko padalo, nič nepasovalo. Počas otváracieho prejavu vraj na ľad vybehlo strašidlo. Stratilo ľavú kolenačku z pravého ramena a pravú ľakťačku z ľavého kolena. Spod dresu mu trčali rozgajdané hozntrógle a filcové gate boli predkom dozadu, zistil som to, keď som na záchode nevedel nájsť šlic, ktorý býva vpredu. Prvýkrát som stál na kanadách, boli strašne vysoké a tak sa šmýkali, že kým som sa zaradil, trikrát som padol na zadok. Všetci sa rehotali, tata sa ku mne nepriznal, iba pošeptal: „Choď si nabrúsiť kanady.“Prvý zápas sme hrali s Bratislavou. Keď som sa nabrúsený vrátil, prehrávali sme 3:0. S hrôzou som čakal, kedy ma pošlú na ľad. Pri 4:0 tata zakričal: „Striedame!“ a nastúpil som aj ja. Korčule sa veľmi zarezávali a keby som nemal hokejku, či podperku, bol by som stále v polohe ležiaceho strelca. Zúfalo som behoval a kričal: „Nahraj! Čo pickáš? Nevidel si ma?“ Nikto mi puk nenahral a keď som ho chcel vybojovať, obohrali ma. Párkrát mi zlyhali brzdy, s dunením som narazil na mantinel, ako veľkí hokejisti. Sudca zapískal a zaznelo: „Nitra, striedame!“ Spotený som si sadol na striedačku, kde mi niekto povedal: “Si krasokorčuliar alebo hokejista? Za päť minút voľnej jazdy si sa nedotkol puku!“ Začervenal som sa, bola to pravda.Otec ma viac nepostavil. Kamoši sa vadili, ja som oddychoval, nemohol som za to, že to skončilo 16:0. Tata povedal, že ani Marián za to nemohol, lebo mal zakrytý výhľad. Potešil nás, pretože sme nedopadli ako Dáni, ktorí vtedy dostali od Kanady 40:0! Haraburdy sa mi podarilo vpratať do vreca, obed bol zadarmo - rezeň a malinovka.