Radosť a nádej zvädnutých chryzantém

Ó, dobo unylá, tvé tiché sbohemdání,tvá krása smuteční jak dojíma mne dnes - a jak je miluji tvé pyšné uvadání,když v zlato oděl se a v purpur starý les - ten táhlý vétví šum, to žalné naříkánitu mlhu v chumáčich jež stoupa do nebesšíp slunce, vzácny už - i první mrazy rannía v dáli zimy pěst, té přísné Šedé Paní.(s touto Puškinovou básňou som sa prvýkrát stretol v preklade Jana Horu - lepší nepoznám, na jeseň roku 1961 na vojne v Lipníku nad Bečvou) Ľudský život, to je mladosť, dospelosť, staroba a smrť - jar, leto, jeseň a zima - orgován, lipa, chryzantémy a zasnežený cintorín. Orgován milo rozvoniava, každého poteší, pripomína mladé snaženia, sny a túžby, prvú lásku a priateľstvá. V čase líp, zrelosti a dávania, vôňa a tôňa košatých korún vábi včely, vtáctvo a ľudí. Ich kvety rozdávajú nahromadené, nemali by rásť príliš vysoko, len pre seba. Po žatve príde čas chryzantém. Vybielené rosou trpezlivo čakajú na prvé mrazy, ktoré ich spália. Všetko zaspí, iba zasnežené jedle budú pripomínať nádej novej jari. Na rozhraní jesene a zimy slávime sviatok Všetkých svätých a Pamiatku zosnulých. Pre veriacich sú svätí tí, čo dosiahli svoj cieľ, sú v nebi. Obdivujú ich a prosia o pomoc. Neveriaci tiež s úctou spomínajú na mŕtvych a mnohí snáď aj dúfajú, že raz, tam niekde ďaleko, sa s nimi ešte stretnú. Veriaci a neveriaci sa v tieto dni stretávajú na cintorínoch. Svetielka ľudskej lásky svedčia o tom, že ľudia nezabúdajú na blízkych. S bôľom v srdci vidíme čerstvé hroby, aj malých detí, ktoré tajomne odišli príliš skoro. Mnohí z nás tu ešte včera boli, radovali sa a trpeli, nádejali sa a dúfali, milovali sa a boli milovaní. Staré žiale a nesplnené sny, stále rovnaké starosti a boje s priemernosťou, malichernosťou a zlobou ich však unavili. Svieca dohorela, už sa nezasmejú, nepohľadia a nezaplačú. V dnešné podvečery sa všetci radi vraciame k svojim koreňom. Stále je menej tých, ktorým možeme povedať: "Pamätáš sa?" Nad vyzdobenými hrobmi blikocú svetielka lásky a spomienok. Všetci tu ležia rovní vedľa seba, ľudské rozdiely vidno len na pomníkoch. S láskou spomíname a modlíme sa za tých, čo tu ešte vlani boli, čo zomreli pri nehodách, chorobách, za obete vojen a hladu, za nenarodených. Mal by život zmyseľ, keby z radostí a bolestí, snov a sklamaní, túžob a trápení, práce a omylov, zostal len kopček hliny v novembrovom daždi?Smrť nie je záverom nezmyselnej drámy, ňou sa život nekončí, iba mení. Tí, čo tu zostali, preberajú štafetu a snažia sa splniť neuskutočnené poslania svojich predchodcov. Boh nás denne volá k sebe a dáva nám mnoho darov: aj v odpúšťaní, o ktorom nikto nevie, v radosti nad radosťou druhého, v nečakanej myšlienke, v majestáte hôr, hukote mora, tichu cintorína, úsmeve dieťaťa, v optimizme mladých, zrelosti dospelých a v múdrom pohľade starých. Ideme spolu životom, boríme sa, padáme, vstávame a znova padáme a každý z nás raz bude priklincovaný na kríž smrti. Všetci, čo žili podľa svojho svedomia a hľadali pravdu sa však nemusia znepokojovať. Príde čas, keď im Niekto poutiera slzy a privinie ich s úsmevom na svoje srdce. Napriek smútku a tajomstvu zvädnutých chryzantém, v tom je naša radosť a nádej. Na ceste domov nízke chmáry odkrývajú oceány chladných hviezd, za ktorými tušiť preláskavé Nekonečno. Čas sa zastavil, zem usína spánkom ľudí dobrej vôle s očakávaním nového rána...