Nočné hučanie aut potvrdilo, že sa akcia začala. Stovky ozbrojených milicionárov, príslušníkov Verejnej bezpečnosti a eštébakov obklúčilo budovu: „V mene zákona otvorte, do 10 minút sa zbaľte a pripravte na odchod!“ Na krátkej návšteve kostola zaznelo Neopúšťaj nás a o pol druhej v noci sa autobusy plné ľudí pohli na cestu do Podolínca. Naša rodina to z diaľky sledovala, nad ránom mama otvorila okno a autobusu plnému ozbrojencov sa pohrozila päsťou. Auto zastalo: „Zapíš ju, zatočíme s ňou!“ Ministr obrany Čepička, zať Gottwalda, vtedy vyhlásil: „Cirkev je na kolenách.“ Netušil, že práve vtedy je najsilnejšia.Na osude jedného z uväznených, Alojza Dúbravického, si spomeniem na toto zavŕšenie likvidácie mužských a ženských reholí. Vznikla 40 ročná čierna diera, v ktorej týchto ľudí v školstve, zdravotníctve a charite nik nezastúpil. Lojzo bol temer členom našej rodiny, často s nami debatoval. Mama pomáhala misionárom pri nacvičovaní divadiel a akadémií, bola prispievateľkou do populárnych časopisov Svätá rodina a Hlasy z domova a z misií. Lojzo bol sympatický blonďák, múdry, nie veľavravný. V roku 1945 urobil prvé sľuby, chcel sa stať kňazom. Počas barbarskej noci mal 25 rokov, aj on zmizol nadlho z očí. Neskôr sa objavil a duchovné rozhovory s našou rodinou pokračovali. Raz mne (16) a bratovi Mariánovi (15) mama oznámila, že Lojzo nás bude tajne vyučovať náboženstvo. Začali sme v zime, pred hodinou sa zakúrilo. V kachliach hučalo, vonku vypiskovali kamaráti. Najprv sa vyučovanie zdalo teoretické, čakali sme keď drevo zhorí a začne byť zima – vtedy náboženstvo skončilo. Postupne sme si zvykli, všeličo sme sa dozvedeli. Pamätám si na rozumové dôkazy jestvovania Boha od sv. Augustína. Bolo ich päť, na štyri si spomínam: dôkaz z pohybu, z účinnej príčiny, z účelnosti vecí a z faktu, že musí byť niekto, kto má všetky najvyššie atribúty. Neskôr nám mama prezradila, že Lojzo je tajne vysvätený kňaz, večné sľuby a vysviacku mal v r. 1959. Mama nemala pred nami tajnosti, nebála sa, že ich prezradíme. Keď som v r. 1961 nastúpil na dvojročnú vojnu, mama poverila brata Mariána, aby mi napísal, že v politickom procese s verbistami páter Alojz dostal 4 a páter Aladár (Janega) 11 rokov. Tento list som nedostal, mama mi potom 4.12.1961 napísala, aby som sa tešil, že som zdravý a mám si pomyslieť na osud dvoch sirôt, na 4-ročného Lojzka a 11-ročného Alinka. Pochopil som, že sa jedná o pátrov Dúbravického a Janegu, ktorí boli spolu s ďalšími bezdôvodne odsúdení 22.8.1961. V procese odsúdili provinciála Vojtecha Bošanského na 14 rokov, kňazov Jozefa Škodu a Aladára Janegu na 11 rokov, Vincenta Babina (9), Františka Majerníka a Ondreja Slavkovského (7), Petra Lajchu (6), Štefana Lapšanského (5), Jozefa Šabu (4,5), Alojza Dúbravického, Ľudovíta Schmidta a Štefana Bošanského (4), Petra Bórika (1) a Štefana Horvátha (0,5). Boli to kňazi, ktorí k nám často chodili, aj my sme chodievali k ním do Misijného domu. Hlavný úder ŠTB bol na V. Bošanského, vraj bol tajne vysvätený za biskupa na základe listu pápeža Pia XII., ktorý z Vatikánu priniesol Talian Bonetti. Mohla to byť aj provokácia a falzifikát ŠTB. Zaujímavé, že mama sa mi ani vtedy nebála povedať, že páter Bošanský je tajný biskup. Keď sme sa ho neskôr na to pýtali, iba sa usmial. V inom liste mi koncom r. 1961 mama napísala: Minule mi priniesla Lojzova domáca (p. Dudášová) jeho list rodičom z väzenia: „V živote ducha sú výšky a hĺbky, ktoré by človek nikdy nedosiahol, iba tu. Mnoho vecí v živote by som nepochopil, keby som ich nepocítil na vlastnej koži. Najžalostnejší je rozpor medzi povolaním a zamestnaním. Časť tej bolesti už našťastie slzy odplavili počas 11 rokov, teraz som dospel k tomu, že hlavné je tento rozpor vedieť s úsmevom darovať Ježišovi, vtedy i zamestnanie bude pomáhať budovať povolanie.“ Mama dodala: „Pekné! Skôr ako sa rok s rokom zišiel, všetko sa zmenilo. Vlani na Troch kráľov nás bolo doma veľa, toho roku mnohí budú chýbať. Už nebudem ani upratovať a nylonový obrus na stôl dávať.“ Páter Dúbravický bol od r. 1982 farárom v Močenku, neskôr v Hornej Kráľovej. „Lepších časov“ sa dočkal, ale náhle zomrel 23.1.1990 ako 64-ročný. Bol jedným z tých, ktorí svojimi obetami pripravovali slobodné Slovensko. Nezabudnime na to, že deväť mladých rokov čakal trpezlivo na kňazstvo v civilných zamestnaniach úplne na okraji spoločnosti.
