Andrej sa narodil 14.12.1909 v Michaľanoch nad Torysou, v chudobnej sedliackej rodine. Z 13 detí 9 zomrelo, bol jediný „školovaný". Študoval 4 roky na františkánskom gymnáziu v Skalici, kde v r. 1930 maturoval. Ako klerik dočasných sľubov študoval v Žiline, podľa potvrdenia tajomníka provincie Krajčíra sa mravne choval a 28.9.1931 na vlastnú žiadosť bol z rádu prepustený. Dokončil právo, vyrábal si ako učiteľ, v r. 1938-51 bol profesorom na Obchodnej akadémii, učil na stredných školách. Od kolegov sa všetko dozvedel o synoch, nemal čas na vyšetrovanie, riešil to okamžite a rovnomerne, v globále to bolo spravodlivé.
Lídrom rodiny bola mama Marta. Učila u sestričiek, riaditeľ, kňaz Michal Boleček jej odporučil, vydať sa za Andreja. Bola to dvojica s odlišnou výchovou, vzdelaním, aj názormi. Statočne však bojovali a vychovali 4 deti. Po mnohých chorobách, aj z prenasledovaní, mama zomrela na rakovinu pľúc v r. 1966. Otec sa oženil s vdovou Emíliou, sobášil ich zasa farár Boleček, bol som svedkom. S „babičkou" denne vstávali o 5-tej, aby o 6-tej stihli omšu.
Tatov život bol zameraný na mládež a šport. Učil aj matematiku, nadŕžal študentom, ktorý dobre hrali futbal. Bol podpredsedom futbalového oddielu AC Nitra, rozhodcom po 2. ligu. Podľa zápisu z 13.5.1956 bol napr. rozhodcom zápasu Tlmače-Vojnice, postrannými boli Bátovský a Kičko. Keď domáci prehrali, naháňali ich do štvrtého chotára. Do 75-ky bol inštruktorom, písal tajné správy zo zápasov.
Jeho viera bola jednoduchá a hlboká, vyvierala zo sedliackej zbožnosti, zažil ju doma a u františkánov. S mamou sa zaujímali o teológiu, od biskupa Karola Kmeťku dostal 19.1.1942 list, v ktorom „blahorodému pánovi", vyhovujúc jeho žiadosti, bolo udelené dovolenie čítať zakázané knihy na dobu dvoch rokov (podobný list dostala aj mama). Otec vieru natankoval aj do nás, jasnú, bez pochybností, veď Boh dopustí, ale neopustí. Mal rád svoju rodinu, na jeho plat sme netrpezlivo čakali. Ako učiteľ sa nebál chodiť do kostola, aj k sviatostiam.
Z jeho životopisu (1960), ktorý nejaký udavač „vložil" do mojich „kádrových materiálov" som sa všeličo dozvedel. Aj to, potvrdené viacerými svedkami, že „za slovenského štátu pomáhal rasovo a politicky prenasledovaným, ako napr. Štefanovi Erdésovi, ktorému pomohol utiecť z koncentračného tábora v Bratislave, ukrýval ho v byte a pomohol jemu a jeho rodičom s útekom do Maďarska". Pomohol aj „Tóthovi z Nitry, keď mal byť odvlečený do koncentráku v Ilave, pretože pomáhal občanom židovskej národnosti pri úteku cez hranice". Ako 51 ročný vtedy napísal že „s cudzinou neudržuje žiadne styky, lebo tam nikoho nemám a ani do cudziny som ani raz necestoval". Stálo tam aj to, že „ani jedno moje dieťa nie je politický organizované" a „všetci príbuzní mali kladný pomer k robotníckej triede", boli to chudobní roľníci. To boli zaklínadlá totalitných časov!
Bol silný antikomunista, v tom boli s mamou zajedno. Eštébaci a komunisti ich sledovali a vyšetrovali, zažili domové prehliadky. Napr. 25.2.1960 našli slabý úlovok, iba 214 strán klepaníc a 1 indigo. Tlupu viedol por. Huba, „prohlídku provedl" npor. Jánošík, star. Galovič a Ligocký. Rodičia po prehliadke podpísali protokol.
Ako dôchodca veľa čítal, chodil do knižnice a v klube mastil mariáš. S radosťou prijal revolúciu, zaujímal sa o politiku, aj keď mu pre synov nadávali. Zastával sa nás a keď chrapúň rozbil mame lampáš na hrobe, nechcel vedieť koho polícia vypátrala.
Poslednýkrát som ho videl na Silvestra 1993, bol vtipný a veselý. Po jednoduchej operácii sa už neprebral, zostal som mu veľa dlžný. Pri odchode do nemocnice ho anonym vytiahol z auta k telefónu a vynadal mu. Vo svete je veľa sprostých ľudí.
Prežil pestrý život. Do 80-ky jazdil po Nitre, aj v zime na bicykli. Keď sa narodil syn Jozef, prvý vnuk, od radosti niekde zabudol bicykel, tri dni ho nebolo.
Mal rád operu, keď počúval Benjamína Gigliho, leskli sa mu oči. Často ma žiadal, aby som zohnal lístky na operu. Raz som ich kúpil, bola to však opereta Marta. Keď som pri kankáne zvedavo na neho pozrel, driemal. Túto metódu praktizoval aj na politických školeniach. Dal si čierne okuliare a už ho nebolo.
Raz ho ŠTB dva dni získavalo pre spoluprácu, vyhrážali sa mu, že už nikdy neuvidí svoju rodinu. Keď odmietol, naložili ho do auta a v noci vyhodili v poliach za Nitrou.
Ako bývalý františkán podpísal v r. 1987 petíciu za ich oslobodenie z väzenia. Keď ho eštébacký ucháň vyšetroval, vynadal mu, lebo by mu mohol byť "trikrát otcom".
Ako doktor práv dostal 12.2.1954 v Sabinove potvrdenie, že odovzdal z domácej zakáľačky 1,5 kg bravčových krupónov. Bolo to povolené zakálacím listom a jeho sestra Margita za to prijala 9 korún. 20.3.1954 dostal otec potvrdenie, že odovzdal 3 kg bravčovej masti, mama prijala 33,60 korún. Zisk bol zo zabíjačky jeho súrodencov, od ktorých každoročne doniesol dva kufre jedla, z ktorého sme dlho žili.
Vďaka, tata a mama, že ste zasiali do našich sŕdc semienka, ktoré burina nezadusila.
