Z gratulačného listu uvádzam:„Nikdy nezabudnem na moju misiu v Ríme v r. 2000-2005, keď som mal šťastie viackrát Vás stretnúť. S úctou si Vám dovoľujem zaslať mnou vydané knihy: - Preklad J.Peregu františkánov z Padovy „Jozef a Kiko“, v ktorej Váš kocúr opisuje Váš život. Vydal som ju mesiac po Talianoch. - Spomienky na Taliansko a Vatikán „Prísne tajné – Ako sme boli Taliani“, kap. 7 je venovaná Vám.- Knihu „Ako sme boli malí – odtajnené po 60 rokoch“, ktorej dve časti sú venované Vám a dokumentu „Nádej pre deti, ktoré zomierajú bez krstu“, za ktorý som Vám vďačný.“ Z listu zo Štátneho sekretariátu asesora Mons. G.Cacciu uvádzam: „Jeho Svätosť pápež Benedikt XVI. zo srdca ďakuje za Vaše blahoželanie k jeho nedávnym narodeninám a k začiatku pontifikátu, ako aj za priložené publikácie, ktorých ste vydavateľom a autorom. Svätý Otec Vás zahŕňa do úmyslov svojich modlitieb a na príhovor preblahoslavenej Panny Márie vyprosuje od Pána potrebné milosti. Ochotne udeľuje osobitné Apoštolské Požehnanie Vám, Vašim spolupracovníkom a blízkym.“ 18.4.2005 sa vo Vatikáne začalo konkláve. Dym bol trikrát čierny, ale 19.4. sa povrávalo, že dnes by mohol byť pápež zvolený. Mal som veľa práce, od rána som nič nejedol, až doma po 17. hod. som si dal špagety s vínom. O 17,49 hod. som zapol televízor, z komína prúdil biely dym. O chvíľu som bol v aute, okolie Vatikánu bolo uzavreté, bočnými uličkami som sa dostal na Candiu, zaparkovať sa nedalo. Na križovatke som vyšiel na vysoký chodník, voľačo podo mnou zapraskalo. Taxikári vzrušene debatovali, policajti boli slávnostne naladení. Slnko, zvedavé z toľkého ruchu nerado zapadalo. Davy sa valili, vojsko pochodovalo. Hudba karabinierov hrala pochody, šla dookola námestím Risorgimento, akoby mala dosť času. Utekal som k sv. Petrovi, kde vládlo veľké vzrušenie. Námestie bolo plné, iba slovo ambasciatore mi otvorilo cestu. Na balkónoch sa tlačili kardináli, na hlavnom sa otvorili dvere a kardinál Medina Esteves o 18,40 hod. začal pomaly hovoriť, napínal nás, robil pomlky a pozoroval účinky svojich slov. Bola to aj jeho životná príležitosť, ktorá sa nevráti. „Annuncio vobis gaudum magnum. Habemus papam!“ Keď povedal, že nový pápež sa volá Jozef, chvíľu počkal, nenapadlo mi, kto by to mohol byť. Meno Ratzinger vyvolalo šok, ktorý sa zmenil na ovácie. Nového pápeža Rím srdečne prijal, mladí zareagovali okamžite – Bé-ne-detto. Benedikt XVI. vystúpil s krátkym prejavom: „Drahí bratia a sestry, po veľkom pápežovi Jánovi Pavlovi II. páni kardináli zvolili mňa, jednoduchého a skromného robotníka vo vinici Pánovej. Posilňuje ma skutočnosť, že Pán vie narábať aj s nedokonalými nástrojmi. Predovšetkým sa spolieham na vaše modlitby. V radosti zmŕtvychvstalého Pána, dôverujúc v jeho stálu pomoc, kráčajme dopredu. Nech nám Pán pomáha a nech najsvätejšia matka Mária bude na našej strane. Ďakujem vám!“ Po požehnaní zavládlo veľké nadšenie. Pápež sa usmieval typickým, ostýchavým úsmevom. Ľudia slzili, spievali a vyvolávali mu na slávu. Námestie sv. Petra bolo stredom sveta, priatelia mi posielali závistlivé SMS-ky. „Víťaz je Nemec!“ kričala do telefónu mladá Američanka, zvyknutá sledovať udeľovanie Oscarov. Hudba, ktorá prišla, až keď pápež hovoril, chcela dohoniť zameškané. Kardinálom sa z balkónov nechcelo odísť. Neviem, komu sa tam podarilo dostať, asi tým, ktorí mali lepšie lakte. Stáli tam, ako lastovičky na drôtoch, tešili sa z pohľadu na rozjasaný dav. Aj pre nich to bol historický večer, nezabudnuteľný pohľad, už sa takého nedožijú. Pochopili, že keď odídu, viac sa sem nevrátia a preto neodchádzali. Neskôr som na fotografii videl, ako boli natlačení na zábradlí, ako sa aj starí tlačili dopredu, ako malý Tettamanzi sa z druhého radu snažil tiež niečo vidieť, ako Poupard so smiechom ukazoval niečo prstom Barraganovi, aj Bertone sa usmieval. Rímske zvony odovzdávali odkaz jeden druhému, o chvíľu vytvorila tisícka zvonov nezabudnuteľnú hudbu. Prehlušil ich iba hlavný zvon baziliky, ktorý bol nedávno umieračikom. Mesiac sa priblížil k obelisku, ktorý bol svedkom smrti sv. Petra. Na prvú audienciu s krajanmi 25.4.2005 pápež 20 minút meškal: „Prepáčte za neskorý príchod, viem, že Nemci sú zvyknutí byť presní, ja som však už potaliančený.“ Potom zaimprovizoval: „Chcel by som vám povedať niečo o konkláve, bez toho, aby som porušil jeho tajnosť.“ Sála stíchla a on pokračoval: „Keď som pri voľbe začal chápať, že situácia pre mňa začína byť nebezpečná, že gilotína sa približuje a mieri na mňa, žiadal som Pána, aby ma ušetril od tohto údelu... Ty, Pane, máš kandidátov mladších a lepších, ktorí môžu prevziať túto funkciu s väčším elánom a silou ako ja. Pán ma však nepočúval.“ Pokračoval vyznaním: „Myslel som si, že práca môjho života sa už skončila a teraz ma čakajú pokojnejšie roky. Cesty Pánove však nie sú pohodlné, nie sme stvorení pre pohodlnosť a preto som mohol povedať iba – áno. Dôverujem Pánovi a aj vo vás, drahí priatelia... Cirkev nie je stará a nehybná, je mladá. Nie je pravdou, že mládež je oddaná konzumizmu a chce materializmus. Mladí nechcú nespravodlivosť, chcú rozdeľovanie dobier zeme a slobodu utláčaným...“
