Národy, ktoré veľa trpeli veľa vedia, v tomto smere sa Rusko nedá predbehnúť. 70 rokov komunizmu zanechalo na tomto národe nezmazateľnú ranu, ktorá sa zacelí iba po mnohých generáciách. Utrpenie národa pokračovalo aj po r. 1989, keď sa Rusko stalo experimentálnym laboratóriom menčestrovskej „trhovej ekonomiky".
Jednou z mnohých kategórií ľudí, ktorí v ZSSR na vlastnej koži pocítili a často aj životom doplatili na diktatúru proletariátu boli „inžinieri ľudských duší", spisovatelia. Napr. veľkí básnici S. Jesenin (1895-1925), V. Majakovskij (1893-1930) a G. Tabidze (1891-1959) psychicky neuniesli teror a za nejasných okolností zomreli podľa oficiálnych verzií vlastnou rukou. V Paríži zomrel nositeľ Nobelovej ceny z r. 1933 I. Bunin (1870-1953), ktorý tam ušiel pred revolúciou, aj mág ruskej reči A. Remizov (1877-1957). Zomrel tam aj spevák a básnik B. Okudžava (1924-1997), ktorý na svojej rodine zažil surové stalinské represie. Už temer neznámy A. Vesiolij v Búrke nad Kubáňou, šokujúco opísal hrôzy revolúcie. B. Pasternak (1891-1960), nositeľ Nobelovej ceny za literatúru z r. 1958, opísal život doktora Živaga v tragických revolučných pomeroch.
Obeťami komunizmu bol aj nositeľ Nobelovej ceny A.S. Solženicyn. Napísal prekrásne diela, ktoré už dnes mnohí nepoznajú: napr. trojdielny Archipelag Gulag, prvotinu Jeden deň Ivana Denisoviča (1962), Rakovinové oddelenie, V prvom kruhu. Štyri roky života stratil na vojne, osem vo väzení a tri vo vyhnanstve. Zvykol si na straty a porážky, ktoré ho nevykoľajili. Píše, že aj život vo vyhnanstve mu poskytoval dobrých priateľov, právo na osamelosť, hviezdnaté nebo a nedeľný odpočinok. Podstatou umenie je mravnosť, za úlohu spisovateľa pokladal všímať si tajomstvá ľudského srdca a svedomia, konflikty medzi životom a smrťou, prekonávanie duševných bolestí. Tvrdil, že talent je ako rieka vysychajúca v piesku. Sníval o vybudovaní systému, v ktorom by si ľudia sami mohli zariadiť vlastný osud.
V r. 1968 ho vylúčili zo Zväzu sovietskych spisovateľov. V r. 1974 bol násilne odsunutý do Západného Nemecka. Odtiaľ odišiel v r. 1976 do USA, kde aj Západ silno kritizoval. Do vlasti sa vrátil v r. 1994, zomrel 90-ročný 3.8.2008, pohreb mal 6.8. v Moskve na Donskom cintoríne.
Jeho vrcholné dielo je Súostrovie Gulag, trojdielny otrasný autobiografický román, ktorý na Západe nechceli čítať, pretože neverili, že opísané udalosti sa mohli stať v 20. storočí. Nepoznám absurdnejšie divadlo, ako v Gulagu opísaný deň kontroly väzenia medzinárodnou komisiou. Na Slovensku bola prvá publikovaná jeho prvotina Jeden deň Ivana Denisoviča, opis prostého dňa sibírskeho politického väzňa.
Pri príležitosti jeho nedožitého výročia treba spomenúť aj slovenského novinára Pavla Lička, ktorý v r. 1967 navštívil Solženicyna v Peredelkine a urobil s ním zaujímavé reportáže pre Kultúrny život. Preniesol ako prvý jeho knihy na Západ, kde boli potom v mnohých rečiach publikované. Po r. 1968 Štb Lička zavrelo, vo väzení strávil poldruha roka. Rád spomínam na svoju nelegálnu návštevu Peredelkina, keď som v 70-rokoch navštívil Pasternakovu daču a jeho hrob pod jesenným lístím.
Iným obdivovateľom Solženicyna na Slovensku bol môj priateľ spisovateľ Ondro Marušiak, rodák z Hybe (14.2.1926). Obdiv k ruskej literatúre nás zblížil, často sme debatovali.. V jeho diele Štvanec a útočník (2002) opísal svoj srdečný vzťah k Solženicynovi. V klepanici Omrvinky som našiel túto ním preloženú stať:
„Po nástupišti tichej stanice Torbejevo, pred našim spusteným oknom cez mreže dlho pozerala na nás, natlačených na hornom ležadle, stará roľníčka. V očiach mala ten odveký smútok, s ktorým pozerá náš ľud na „neborákov väzňov". Skúpe slzy jej stekali po tvári. Stála zhrbená, ako keby medzi nami ležal jej syn. „Nesmieš pozerať, mamka!" dosť vľúdne ju oslovil vojak z eskorty. Ani sa nepohla. Vedľa nej stálo zo desaťročné dievča s bielymi mašľami vo vrkočoch. Nedetsky, sústredene, dokonca smútočne uprene pozeralo na nás, ani nezažmurkalo. Tak sa pozeralo, že mu zostaneme v očiach po celý život, pomyslel som si. Vlak sa mäkko pohol, stará žena nás prežehnala, pomaly, dôstojne čiernymi prstami..."
Iná pasáž ukázala na nebývalé - možný vzdor, keď sa ľudia prestávali báť:
„Na ďalšej stanici mladica v hráškových šatách nebojácne prišla k nášmu vozu, vypytovala sa na paragrafy a dĺžky trestov. „Odpáľ!" zrúkol vojak. „Čo ťa do toho? Mňa tiež takto viezli! Tu máš cigarety, daj chlapcom!" „Odíď! Dám ťa zavrieť!" vyskočil z vozňa zástupca veliteľa. Opovržlivo mu pozrela do zupáckej tváre: „Môžeš ma ..., ty ...!" a nás povzbudila: „Chlapci, serte ne nich!" a dôstojne odišla.
Pri našom poslednom stretnutí v r. 2000, mi Ondro Marušiak dal svoj úprimný text rozlúčky, ktorý som mal uverejniť, keď zomrie. Zomrel 17.9.2008, dozvedel som sa to omnoho neskôr. Raz jeho hybské svedectvo nájdem a zverejním!
