Režisér Kirchhoff a jeho početný štáb, osem rokov obdivuhodne na filme pracovali. Vznikol nezvyčajný dokument, natočený „spoza kulís“, ktorý sprevádzajú autentické archívne zábery doplnené výrokmi a aj mlčaním mnohých účastníkov tejto drámy. Na mňa najviac zapôsobila nehraná scéna, keď po opakovanom odsúdení Najvyšším súdom SR v r. 2004, ktoré pre troch obžalovaných znamenalo po rokoch normálneho života návrat do väzenia, odsúdení otvorene rozmýšľajú o tomto prípade, ktorý im navždy skomplikoval životy. Silné sú najmä dialógy o vzájomných zlyhaniach pri dávnych vyšetrovaniach, keď trom z nich hrozil trest smrti a ostatní sa nepriznali. Pochádzam z Nitry, kde protagonisti žili, s rodinami dvoch z nich sa naša učiteľská rodina poznala. Dobre si pamätám, keď Slovenskom 9.7.1976 otriasla udalosť vraždy dievčaťa, ktorú našli utopenú v Senci. Až temer 5 rokov potom zatkli siedmich Nitranov, ktorých neskôr obvinili z vraždy. Predtým vypočuli a zaprotokolovali asi 1800 strán svedectiev, na ktoré sa „zabudlo“. Boli uložené v archíve Ministerstva vnútra SR v Levoči, nikdy sa nestali súčasťou súdneho spisu. V r. 1983 obžalovaných odsúdil Najvyšší súd na 4-24 rokov väzenia. Roky presedeli vo väzení, aj keď stále tvrdili, že sú nevinní. Postupne ich po rokoch prepúšťali, pričom stále žiadali obnovu konania. V r. 1988 vzniklo Memorandum šiestich advokátov odsúdených, ktoré organizoval JUDr. O. Motejl, budúci ombudsman ČR, ktorí v podnete na generálneho prokurátora ČSSR konštatovali, že v tomto procese boli porušené zákony. V marci 1990 na základe podnetu generálneho prokurátora JUDr. Tibora Böhma, rozsudkom Najvyššieho súdu ČSFR z októbra 1990, sa zrušili pôvodné rozsudky Nitranov a konštatovalo sa 72 násobné porušenie zákonov ČSSR. Ako podpredsedu vlády ČSFR pre ľudské práva ma vtedy v Prahe navštívila príbuzná jedného z obžalovaných a informovala ma o pozadí tohto prípadu, ktorý na Krajskom súde v Bratislave viedli pod značkou 1T 36/90 – obžalovaný Brázda a spol. Z Krajského súdu som sa 3.3.1992 dozvedel, že trestný spis im došiel 10.12.1990 a hlavné pojednávanie bolo určené na 13.-31.5.1991, ktoré sa však 22.5.1991 odložilo na neurčito. Krajský súd prizval zdravotníckych znalcov, vypracovanie ich posudkov sa predlžilo, malo byť v marci 1992. V apríli 1992 som sa dozvedel, že pojednávanie sa začne, bránia mu iba formálne prekážky. V r. 1998 som sa stretol s rodinou jedného z obvinených, ani vtedy sa s prípadom nič nepohlo. V r. 1990-92 som tento prípad opakovane konzultoval aj s vtedajším predsedom Najvyššieho súdu ČSFR Otakarom Motejlom, ktorý bol v r.1983-1989 obhajca jedného obvineného. Menovaný poukázal na množstvo iregularít tohto prípadu a na porušovanie vtedajších zákonov. Nakoľko súdy mlčali, odsúdení sami požiadali o pokračovanie procesu. Súdili ich bez novej obžaloby a bez uvažovania svedectiev levočských archívov. V r. 2004 Krajský súd a v r. 2006 Najvyšší súd potvrdil rozsudky, ba v dvoch prípadoch ich aj zvýšil. Posledný rozsudok bol vydaný 6 mesiacov od jeho vyhlásenia. Tak sa dostal napr. Milan Andrašik, ktorý po prepustený žil 16 rokov bezúhonným občianskym životom, znova do väzenia. Jeho žiadosti o podmienečné prepustenie sa zamietali. Nakoniec, po žiadosti, ktorú podpísalo niekoľko osôb, včítane mňa a Františka Guldána, bol menovaný 7.10.2009 v Nitre podmienečne prepustený na slobodu. Som vďačný režisérovi Kirchhoffovi za profesionálnu investigatívnu žurnalistiku. Nebolo ľahké z množstva materiálov vybrať tie, ktoré by dokumentovali nepochopiteľnosť a tajomnosť tohto prípadu. Výstižné je jeho tvrdenie, že „film nemá byť pátraním po vrahoch ani dokazovaním neviny..., je to príbeh našej krajiny, mocenských štruktúr obdobia normalizácie, ..., ktoré, aj keď už dávno skončilo, jeho prominenti odolávajú náporu času a premenám spoločnosti.“ Aj mnoho rokov po tejto kauze vyslovujem presvedčenie, že sa raz dokáže nevina odsúdených a tento najznámejší prípad československej a slovenskej justície sa spravodlivo vyrieši. Odsúdení ho zaslali aj Európskemu súdu pre ľudské práva v Strassburgu a čakajú na jeho verdikt.
Tajomný príbeh Ľudmily Cervanovej
Kľúčový výrok z filmu Roberta Kirchhoffa „Kauza Cervanová“ sú slová odborníka na detektor lži P. Coffeya: „Pravda je jednoduchá, lži sú zložité“. Aj ja som sa zúčastnil v preplnenej Eurovei nedávnej premiéry tohto filmu. Odvtedy ho videlo veľa ľudí, čo sa slovenskému filmu stáva zriedkavo. Prípad vraždy mladého dievčaťa si ľudia pamätajú aj po 37 rokoch. Slovensko preukazuje cit pre dodržiavanie zákonnosti a ľudských práv, pri ktorých však nesmieme zabudnúť ani na nevinnú obeť tohto zločinu.