Juj veru netešil sa Slovák biedny dlho so svojej slobody, len dvadsať rokov čo sa z pod područia Uhorska vymanil a už mu Germán klopal na dvere. A náš skromný Boha bojný tak mohutne branil svoje meno a česť, že Germánovi sa zapredal. Za odmenu dostal ale niečo po čom túžil, vlastný štát. Žiadna Veľká Morava, žiadne Uhorsko a ani Československo. Konečne sa národ dočkal. Veď čo, že sa Slovač zapredala Hitlerovi, veď čo, že sme bojovali bok po boku s fašistami. Pán farár Tiso tak nakázal a národ Boha bojný musel veru poslúchať.
Nu po čase čo sa stalo a čo nestalo z východu zaviali na malú krajinu ruské vetry. A brat Rus hnal Nemca späť odkiaľ prišiel hlava nehlava, žena nežena, ovca, krava všetko jedno. Hurrrrrra!!!!! Nemca sa zbavili. Len čo keď stále tá naša tak malá krajina sama zostať nemohla. Slovenskom veru zostala len z predponou Česko. Bolo po vojne trebalo nanovo rozbité budovať a stavať. Ruské vetry odviali naspäť odkiaľ prišli len za odmenu nechali pliagu na pleciach ľuďom z pod Tatier. Ideu, víziu, komunistickú myšlienku. Nerozumeli jej veru ľudkovia malí Boha bojní. Nerozumeli tomu ani za máčny mak. Po tajme do kostola chodili Pána Boha prosili. A prosili až tak nahlas, že učul to brat Rus a poslal na pomoc namiesto Pána Boha zopár tankov a ešte viacej učiteľov so samopaľmi v ruke. Nerozumiete Slovač bedač? Tak teraz porozumiete! Ľudkovia skonili opäť ticho hlavy a chrbáty a ďalších 40 rokov čakali a čakali a čakali. Hej, ale dočkali sa. Povstal brat Čech už mal dosť Rusa a červených ideálov chytil do rúk kľuče od bytu a vyštngal Rusa odklial prišiel a národ z pod Tatier štrngal s ním, lebo predtým to skúsil so sviečkami, ale nepomohlo.
Zo samej radosti, že sa Rusa zbavili, či pri zmysloch a či nie, v tej dobe žili dvaja mužici. Jeden s beťárskym fúzikom ekonóm v okuliaroch Václav a druhý, silný, veru mocný, rúči, pekne stavaný boxerista Vlado. No sadli si oni dvaja pekne k stolu dali po pol deci a kedže sa akosi nevedeli dohodnúť ako majetok rozdeliť rozhodli sa pekne pol na pol. A tak po dlhých rokoch čakania a Pána Boha prosenia Vlado Len On boxerista opäť doprial malému národu to po čom sníval. Po Slovensku. Vlado však nelenil búchal sa hrdo do pŕs otcom vlasti sa nazývať začal. A ako správny otec vlasti aj sa o vlasť pekne staral. A Slovač bedač asi ohlúpená z radosti, že majú opäť to čo chceli pred svojimi očami nechali pekne milého Vlada republiku humpľovať. No na šťastie či na nešťastie, aj v malom národe nájdu sa odvážni junáci. Našiel sa tak jeden nebojácny Miki sa volal. Skočil z rušňa sadol na bicykel a poď ho do boxeristu. A veru podarilo sa. S pomocou Božou a kamarátov z Uhorska, čo zabudli za Dunaj po vojne prejsť. Zastavili veru Vlada, ej veru zastavili. Dokonca s bratmi Američanmi sa skamarátili a do veľkej Európy Slovensko začlenili. Nepomohol veru Vladovi ani kamarát Jano zo severu.
A tak sa už už zdalo, že náš malý národ len pekné časy čakajú. Lež tak ako všetko v prírode sa rodí a umiera, aj statný rúči boxerista zoslabol, kamarát jeho Jano tiež od pálenky už nevedel čo skorej a tak Miki bicykloval a bicykloval. Len čo sa stalo čo nestalo. Kde tu čosi zabudli nejako na hniezdočko červené. A v tom hiezdočku rástol a múdrel Robko. Odvážny ideou socializmu šľahnutý. Nevidelo sa mu veru, že mu Miki aj s uhorskými bratmi ideu červenú šliape. Dlho sa pripravoval dlho sa učil a čakal v závetrí. Dlho chodil po prosíku za bohatými pánmi o peniažky prosiť. Až prišiel jeho čas. Náš malý národ akosi zabudol na štrnganie kľúčov, nepozdávalo sa mu, že robí od rána do večera a stalé nemá to čo brat zo západu. Nostalgia premohla všetko dobro a na rukách vyniesli malého červeného Robka až na kopec. Prizval si Robko na pomoc aj Vlada už postaršieho aj s Jankom na pomoc. Bo dobre namazaný Mikiho bicykel hrozil sa vratiť späť. A začalo sa s humľovaním nanovo. Od buka do buka. Rozdávačky rabovačky prekáračky ako na jarmarku. A čo nato Slovač bedač? Ej nepáčilo sa jej veru ani to. Len od toľkého chaosu ani modré ne dobré a ani červené, sklonilo opäť hlavy svoje a chrbáty, čo múdrejšie zutekalo za hranice a ten zvyšok ako ovce bez barana len tak sa potulovali po krajine hľadajúc pastiera. Ni pastiera ni barana. Rozdávačky od buka do buka. Bedač chrbát dole a mocipáni úsmevy od ucha k uchu.
Jedného dňa kde sa vzal tu sa vzal cez Anglicko do Kanady a z Kanady na Slovensko prišiel Tom. Nikto nevie do dnešného dňa prečo a odkiaľ nakukol milý Tom mocipánom pod pokrievku. A našiel tvora obludných rozmerov. Gorilu. Nechcelo sa veru Tomovi po Slovensku behať a malému národu rozprávať od dverí ku dverám o Gorile. Zavesil preto svoju poviedku na internet. Slovač bedač čítala vlastným očiam neverila. Ej tá poviedka aspoň na chvíľočku zapálila srdcia bedače. A vyšla bedač do ulíc. A kričala a kričala aj sa vajec a kameňov na kopci nahádzala. Nepomohlo. Gorila zaliezla do brhloha na kopci a nie a nie von. A tak sa bedač na kopec štverala do brhloha sa dobíjala a ako obyčajne poriadnu po papuli bedač dostala. Za ten čas čo bedač Gorilu riešila, múdry chlapec Robko do kresla zasadol. Korýtko síce prázdne len pre seba pre zmenu uchmatol. A naša Slovač hlúpa bedač opäť len chrbty ohla a čaká kým z korýtka už aj tak prázdneho čo i len omrvinka vypadne.
Kde bolo tam bolo, medzi Dunajom a Tatrami leží malá krajina. V tej krajine žije národ skromný Boha bojný. Zatial stále chrbát ohnutý a život zadubený. Ale ako to v každej rozprávke býva aj v tejto určite príde čas keď Slovač hlúpa bedač prestane chrbát ohýbať a poráta sa s každým kto z nej hlúpu bedač urobil. A na konci bude zvonec a Slovenskej hlúpej bedače verím bude koniec. Myslím tým, že už prestane byť hlúpa a už vôbec nie bedač.
