Mohol by so Vás poprosiť, keby ste nám prezradili, čo sú to spievané balady?
Balada je na rozdiel od obyčajnej národnej pesničky alebo od pesničky, ktorú si ľudia spájajú s folklórom, to znamená s nejakým bujarým spevom pri cimbale, vnútorná záležitosť. Je to dialóg, ktorý sa vedie naprieč časom, naprieč vekom. Väčšinou balady spievali ľudia už za zenitom mladistvého alebo reálneho života, napr. staré ženy, alebo opustení ľudia. Balady vymýšľali i pastieri, ľudia ktorí boli pol roka izolovaní niekde v horách, alebo ľudia veľmi sklamaní, nešťastní, možno aj určitým spôsobom postihnutí. A to všetko sú vlastnosti, s ktorými sa dnes stretávame, keď sa rozprávame s nespokojnými modernými ľuďmi. Dnes sa človek cíti určitým spôsobom oklamaní, podvedení, ale už o tom nevie hovoriť ani robiť pesničky. Práve tá balada nás učí pokore, ale tiež schopnosti vyspievať sa z problémov, nehanbiť sa za ne a otvoriť srdce. Je to vykročenie k ľuďom a to je asi to, čo dnešného človeka na balade fascinuje.
V baladách pri vašom vystúpení bolo cítiť nostalgiu či smútok duše, ktorý vyplývala z rozdielu svetského sveta a vnútorného sveta hodnôt. Z toho rozporu, s ktorým sa v živote stretávame...
Ono je to tiež dané lutnovým doprovodom, pretože lutna je veľmi melancholický nástroj. V období vrcholnej renesancie, čo je obdobie kedy tvoril John Dowland, sa v Anglicku hovorilo o kulte soliternis, čo je vlastne vznešená osamelosť - osamelosť prorokov, alebo osamelosť vierozvestcov, básnikov, osamelosť moreplavcov, alebo strážcov majákov. Tento pocit sa dokonca pestoval, veľa básnikov napr. John Dohn alebo Shakespeare pojednávalo o vznešenosti samoty a osamotenosti (opustenia). Nebralo sa to ako dnes ako odcudzenie, niečo čo človeka ničí, ale naopak ako samota, ktorá človeka zušľachťuje - kontemplácia.
Prezradíte nám niečo o nástrojoch, ktoré používate?
Lutny na rozdiel od huslí, neprečkali veky. Ak nejakú chceš, musíš si vybrať typ lutny a nechať si vyrobiť kópiu nástroja u lutnára. Takže moje nástroje, čo je jedna dowlandova lutna, typ z roku asi 1590, je od Jirky Čepeláka. Druhá, theorbovaná lutna, je od toho istého lutnara a má už sedem preznievajúcich strún. Posledný výdobitok, na ktorý ešte neviem hrať, ale učím sa, je baroková lutna. Medzi lutnistami je také podpichujúce porekadlo. Keď máš tri lutny, tak ešte také dve a za chvíľu budeš mať základnú výbavu začiatočníka. Pretože je to ako s harmonikami. Každá lutna sa hodí na niečo, nie je to univerzálny nástroj ako napr. gitara alebo klavír. Každá lutna má svoje kúzlo. Ešte taká zaujímavosť. Spomínaná renesančná lutna je z tisu, čo je veľmi pomaly rastúci strom, niečo medzi krovinou a menším vzrastlým stromom. Platilo pravidlo, že iba lutnar, ktorý vydržal dvadsať rokov v manželstve, smie robiť lutnu z tisu. Možno to bola taká ekologická ochrana toho vzácneho dreva, aby ho mladí, nezdržanliví lutnari neskazili. Zasa tá flautička, na ktorej som hral je detvianska. Priviezol som si ju keď už som jazdil na Detvu, neviem však už presne či je z Detvy alebo z Očovej.
Myslíte, že by si dnešný moderný človek mohol nájsť niečo v spievaných baladách pre seba?
Kľud, mieru vecí, určitý odstup od svojich vlastných problémov a schopnosť vcítiť sa do duše svojho blížneho. Hádam tiež určitú mieru tolerancie, tajomstva či tajomna. Možno, že by si dnešný človek na pozadí balady uvedomil, že vlastne má všetko, čo vtedy ľudia nemali. Či sa to týka hmotných statkov, možností realizovať sa. Kto vie, či v baladách nie je zakliata cesta k tomu, čomu sa hovorí prežiť plný a šťastný život.
Čo dávajú balady Vám, čo si v tej práci nájdete Vy?
Pre muzikanta je to len vznešená práca. Pretože musí najskôr preštudovať pramene, potom zistiť akým spôsobom má vyslovovať, alebo ako sa hudobne priblížiť jazyku tej ktorej balady. Nasleduje hľadanie harmonizácie, odlíšenie balady napr. nárečím. Pre mňa je toto všetko zatiaľ ešte stále práca, na ktorú sa musím vrcholne sústrediť. Nejde to zo mňa tak spontánne ako keď si zaspievam s cimbálovkou niekde pri víne. Ale verím, že sa dostanem do štádia, keď vlastne balada bude cez mňa pôsobiť sama a ja len tak nejako podvedome budem ten prúd dychu usmerňovať. To už nebude taká práca – bude to radosť. To ma, dúfam, čaká.
Dnes sa už na spievané balady takmer zabudlo. Ľudia si pustia odrhovačku a to počúvajú...
Stále čím viac ľudí chce relaxovať, chce sa zbaviť svojich problémov. Zabúdajú na to, že problém nie je vec, ktorá padá na nás ako súmrak. Že ten problém si vytvárame samy vlastným životným štýlom. Myslím, že k balade sa človek musí pretrpieť ako sa atlét pretrpí k prvému víťazstvu na ovále. A to je taká pootvorená brána. Našťastie zatiaľ je balada mimo komerčný záujem. Nikto sa toho nechytil, žiadny liečiteľ nepoužíva baladu k dosiahnutiu nejakého osvietenia, alebo k liečbe neuróz. A ja som spokojný, že tá cesta k balade je dosť ťažká. Pretože potom to, čo ľudia nájdu má trvanie.
Majú aj iné národy niečo podobné ako sú moravské spievané balady?
Niečo podobné majú niektoré národy, napr. Íri, ale i národy blízko východné, kde napr. celá India je založená na nekonečných ságach a rozprávaní. Tiež severská kultúra má obrovskú tradíciu vyprávaných príbehov. Obľuba baladického príbehu vlastne siaha do predbiblických dôb.
...balada, ktorú by ste zložili pre dnešného človeka. Čo by ste do nej chceli dať?
Ja som sa pár takých balád pokúšal urobiť. Napr. balada o Prahe, ktorá sa volá Praha magická, v ktorej sa pokúšam postihnúť kultúrne a historické nánosy mesta. Určite by som sa neschovával za nejakú „pseudofolklórnu selánku“, ale písal by som tú baladu o svete, v ktorom ja žijem. Nerobil by som akoby romantické okná do minulosti, ale uspokojil by som sa s tým, čo žijem ja, dnes. To znamená, že v mojej balade by určite bola televízia, diskotéka a neporiadok od áut.
V čom je rozdiel medzi ľuďmi, ktorí žili vtedy keď sa balady skladali a dnes? Myslíte, že vôbec nejaký je?
To základné sa v človeku nemení. Myslím, že dnešný človek je povrchnejší ako tí nevzdelaní sedliaci, ktorí celý deň boli na poli a večer si krásne zaspievali. Máme viac titulov a viac diplomov, ale sme svojim spôsobom možno nevzdelanejší a primitívnejší.
