Predseda bedmintonového klubu Slávia Trnava, tréner, turista, milovník vína a dobrého jedla. Zoznam autorových rubrík: spomienky, Súkromné, Nezaradené
Nebudete mi veriť, ale skutočnú stužkovú som zažil keď som mal 26 rokov. V tom čase som učil na strednej škole a pozvali ma maturanti. Keď som maturoval ja v školskom roku 1975/76 stužkové boli v Trnave zakázané. Je to vôbec možné ? Je. Že to tak bolo mi môžu dosvedčiť takmer tri stovky mojich konškolákov z Gymnázia Jána Hollého v Trnave, ktorých poskytol rovnaký osud.
V tom čase - pred štyridsiatimi rokmi - sa oslavovali v Trnave sviatky 1. mája ináč ako je tomu dnes. Bežal proces normalizácie po krátkom období Pražskej jari. Každý sa bál, že neúčasťou v prvomájovom sprievode upozorní na seba a na svoje oportunistické zmýšľanie. Účasť v sprievode bola povinná! Podniky a školy sa predbiehali v tom, kto bude v sprievode najlepšie vynikať. Výrobe transparentov s heslami, rôznych mávadiel, či dokonca alegorických vozov, sa už niekoľko týždňov pred manifestáciou venovala mimoriadna pozornosť.
V tom čase bolo v Trnave všetko ináč. Mestská veža stála ne Gottwaldovom námestí. Viedla k nej nie Hlavná ulica, ale ulica Februárového víťazstva. Nestála na nej radnica, ale Mestský národný výbor. Pracujúci ľud sa tešil z vymožeností, ktoré získal Februárovým víťazstvom vďaka pánovi, pardon súdruhovi, Gottwaldovi.
