Co sa mi prihodilo ?
Tomu nechcem veriť ani sam, a aj som si povedal - Jožko, nebude ľahké - veriť, ze aj iný tomu budu veriť...
No v každom prípade sa o to pokúsim ale neviem, ci moja štylistika bude na to stačiť.
Sú to dve prihody – medzi ktoríma je 6 mesačné rozpätie a tak nenormalne podobne. A to je jedna z okolnosti co ma donútila to hodiť na papier. Ta druha sa mi prihodila včera.
Nedalo mi to spať - našťastie vysielali v TV prvý zápas MS pre dámsky mančaft .
Keď som sa zobudil ráno o 14.00 telka ešte bežala, prve co som spravil – som vyskúšal pocitac – lebo ešte pred futbalom mi vypadal IT a bol som veľmi nahnevaný lebo som sa nemohol dostať ani do FB na ktorom som dosť často a niekedy aj dlho.
No a potom prišiel ten futbal...
Ale ta dupľovaná príhoda za zacla ešte poobede.
Volali chalani – ci sa dnes hraju karty. Povedal som, ze zatiaľ ešte neviem, lebo tu " vec" na ktorú sa ma pitál Peter nemám... Vraj nevadí, lebo aj jeho partnerka trosku frflala, ze – zas idete Jožovi ?....
Ja to totíš vždy odnesiem – tie nase partnerky to už poznajú, ako to zvyčajne končieva :-))) a hra sa vždy u mna – lebo ja zo žiadnou nežijem v domácnosti. Ako sa hovorí - všetko ma svoju cenu-ze?
Tak som poobede vyšiel z domu smerom ku vchodu mojej podzemnej drahý. Diskrétne som sa poobzeral okolo námestia a chalani ktorých tam tak raz za 2 - 3 týždne stretávam tam neboli.
Odviezol som sa dve zastávky do nákupného centra. Konečne krásny, slnečný, deň - všetky reštauracne terasi už boli konecne otvorene a plne. Kopec ludi všetkých možných národností a farby pläti...
Super deň .
Spiatočný lístok mi platil ešte 70 minut – tak som začal vykonávať prijemne z užitočným. Môj doktor by bol potešený, keby videl, ze s tou jeho navrhnutou, dennou prechádzkou to myslím aj ja vážne :-)
Použil som vyraďovaciu techniku. Sústreďoval som sa len na chalanov trosku tmavšej pleti tak medzi 18 do ca. 22 rokov. Tak ako som to spravil aj pred tyma 6 mesiacmi.
Mal som ešte približne 15 minút do odchodu na ten istý elektronicky lístok späť domov. Šanca, niekoho zo známou tvarou stretnúť sa menšila.
Nezostávalo nič iné, len - použiť životné skúsenosti cestovateľa Vagabunda inkluzíve dosť veľkej znalosti ludi ( to mam z tej mojej profesie ) a ku tomu trosku psychológie a veľmi veľa odvahy a verbálnej schopnosti. Za niekoľko tých prvých sekúnd - keď niekoho úplne neznámeho - popísaných charakterových vlastnosti oslovim – a vysvetliť im o co sa jedna je absolútne rozhodujúce. Alebo som spravil správne rozhodnutie – alebo sa môžem dostať do šlamastiky...
Co je skoro vždy výhodné - je môj vzhľad a mojich 68 rokov. Ako prve si chalani hneď všimnú ten môj chvostík. Zároveň zistia, ze môj vek moc nepasuje ku udrzovatelom poriadku v penzii, ktorý sa dal na drahú privátneho detektíva a kontroluje male ryby... Tak hlúpi nie sú ani ty vykonávatelia dohľadu na verejný poriadok a ani chalani nie.
Tých prvých 10 sekúnd je najdôležitejších. Pozreli sa jeden na druhého a ten jeden povedal – brnknem kamošovi.
Vedel som, ze prvý boj som – znovu, tak ako pred 6 mesiacmi – vyhral , ale ešte som nevyhral vojnu. Ani náhodou nie...
Po ukončení telefonatu – povedal, ze ma auto na parkovisku, vraj je to len par minút. Nesalil, lebo spať som išiel peši tu trasu prvý krát a nezobralo mi to viac ako 10 min. Aj z tyma pacemakerovymi prestavkami – bolo to trosku do kopca...
Z veľkým nadšením som do toho auta nesadal. Ale diskusia bola veľmi príjemná a zaujímavá. Krásna čast mesta – vyzeralo to presne ako pri mojom byte. Veľa zelene, stromi, pekne ostrihaná tráva, lavičky ... Už nás čakal tretí ich kamoš, ktorému telefonoval. Bol úplne čiernej pleti ca. 20 rokov a v hlave som ho hneď zaradil do Východnej Afriki – co sa neskor pri debate ukázalo, ze som uhádol aj krajinu. Diskusia sa rozšírila o tretieho člena. Sedeli sme chvíľku - lístok na podzemnú drahú prepadol, tak ani som sa moc neponáhľal. No a ani som si to nestačil uvedomiť a za ďalších 5 minút sme boli siedmi. Diskusia už bola v plnom prúde. Každý bol od niekal inakial. Padali vzájomné otázky a odpovede... a bol som veľmi prijemne prekvapený, keď 3 povedali kde pracujú 2 pokračovali študovaním, siesty si zobral rok pauzu na cestovanie a na jeseň začína znova študovať. Všetci hovorili perfektne Švédsky a ich vyber budúcnosti znel veľmi ambiciózne...
Medzi časom niektorí z nich zapálil tu " vec " a ako nepísaný zákon hovorí - hosťovi prvému. Zacla posledná fáza previerky z ktorej som vôbec nebol prekvapený, pravé opačne. Keby to tak nebolo, tak by sa to vynímalo z nepísaných pravidiel – a tam by oni mohli stratiť " tvar " a to je apsulutne – no no – v podobných situáciach.
Približne po hodine mi opísali prechádzku na podzemnú drahú a za 30 minút som už sedel pri - stále nefungujúcom IT. Zavolal som na technický suport a sľúbili v pondelok nápravu... a pisat sa da, tak som nemohol odolať pokušeniu tieto riadky hodiť na papier.
A co majú tie dve príhody - nahody – osud s tým spoločné ? Odohrali sa skoro autentycky – rovnako s jednou výnimkou, ze v tom prvom prípade som nemusel nastúpiť do auta ...
Tie potulkyi svetom ma všeličomu naučili. Medzi inym - ze tu " vec " mam rad už veľa rokov a môj lekár to tak - neoficiálne - schválil a nie len on, už sa vo Švédskom senáte rokuje o zlegalizovanie tejto veci a v niekoľkých štátoch je už legálna. Mňa osobne a niekoľko miliónov Švédov by to potešilo aj zo zdravotného hľadiska.
Ako sa hovorí - človek sa učí cely život ...
S úctou
Jožo Školek.
