.
Posledných par desaťročí som často myslel na ten deň alebo moment – keď sa zo mňa stal Cestovateľ – Vagabund.
Ja som jeden z tých, co veria v osud.
Spravil som taky menši rozbor mojej minulosti a vždy to smerovalo ku prvým cestám z Bytče do Levíc ku starým rodičom z maminej strany...
Keď ta moja cestovná horúčka vypukla som mal 9 - 10 rokov. V tých časoch bolo ešte treba 3 x prestupovať a cesta vlakom trvala od skorého rana do tmi. A pamätám sa, ze ta cesta mi stále viac a viac otvárala oči...
Každú chvíľku nova scenéria – iná stanica – iný ľudia – dokonca iný jazyk a druh prejavu – Slovensko – Maďarsky a ku koncu cesty len Maďarsky. No a to na mňa spravilo úžasný dojem. Vtedy som to ešte nevedel co ma čaká, ale s obsahom v ruke som presvedčený, ze ta cesta bola začiatkom – a ešte stále pokračuje aj v mojich 68 - za par mesiacov 69 rokoch života. Ved aj Švédsky kráľ je môj ročník, stretol som sa s nim v nasej mladosti, keď ešte ako Princ chodieval v 80 tých ( tich ) rokoch do diskotéky – Alexandra – kde som pracoval rok ako čašník.
Ale o tom – potom...
No a začali sa cesty aj do zahraničia – co v tých časoch ešte nebolo tak samozrejme ako dnes. Jeden z Maminých bratov býval v Budapešti – užasne mesto. Potom cesta do Rumunska kde sa narodila mama. V Transylvánii – v Arade. Bolo to ešte za Rakúsko – Uhorska a hovorilo sa tam zväčša Maďarsky. Vtedy som mal ca. 11 rokov. No a tieto cesty ma poznačili na cely život. Ešte stále som neprestal cestovať...
