... Československej armáde.
Dlho som pôsobil v Československej armáde a to jeden rok a jeden rok v Československej ľudovej už pod záštitou komunistov, no najdlhšie som slúžil v americkej pechote a to šestnásť mesiacov, začo som od boľševika v 1949 dostal odmenu služba v Pomocnom technickom prápore. Vtedy nikoho nezaujímalo, že ste bojovali proti fašistom.
Zabiť človeka, aj keď bola vojna nebolo jednoduché, ale mňa od dvanástich rokov učili: Zabi a nedaj sa zabiť a keď zabiješ nepriateľa tým nielen zachrániš seba, ale aj priateľov.
Waffen SS zaujali obranu a v obkľúčení pravdepodobne chceli bojovať do posledného muža. Stále mali ťažké mínomety asi aj dostatok munície pretože na naše pozície neprestajne dopadali granáty, ktoré mimochodom likvidovali aj vzdávajúcich vojakov Wehrmachtu. Naši velitelia nasmerovali paľbu húfnic na obranné postavenia Waffen SS, my sme zaľahli a vyčkávali. K streľbe diel sa pridali aj Thunderbolty a bolo iba otázkou času kedy nepriateľ pochopí, že nemá šancu prežiť.
Náš postup sa zastavil a čakali sme na výsledok bombardovania. Ištván sa pridal ku mne a vypýtal si glg toho ´dobrého francúzskeho koňaku. Dali sme si a ako vždy si zapálil svoju cigaretku, ja som nemal chuť. Zvečerilo sa a vytiahol som pláštenku a natiahol sa. Naše kanóny, mínomety stále pálili na nepriateľa. Fakticky zo strany Waffen SS už nebola žiadna odpoveď. Už z ťažkej bojovej techniky nemali nič iba pušky a guľomety. A koľko ich mohlo byť ? Ako sa vyjadril náš veliteľ: Je tam okolo tridsať, štyridsaťtisíc, ale koľko ich ostalo naživo po našom útoku ťažko povedať.
Kanonáda našich húfnic pokračovala. trieštivotrhavé granáty nachádzali svoje ciele a my samozrejme vyčkávali, veď čo artiléria mala dostatok munície a k tomu aj keď sa zvečerilo pomáhalo ťažké letectvo, predsa len to čo SS mali pod kontrolou bola obrovská plocha, takže Nemci dostali zabrať.
