Maďarská kráľovská armáda, Nemecká, Americká, Československá. Najkratšie slúžil v Maďarskej armáde, viac ako mesiac, najdlhšie v Americkej a Československej.
Slúžiť a slúžiť, je rozdiel: Najhorší boli nyilasi, ale my levente sme ich upratali, boli to fašistickí ožrani, zlodeji, krutí, zákerní, no aj levente neboli bábovky, rozmýšľali sme a konali, zopár fašistom sa stalo, dostali poriadnu bitku a tak sa dosiahol rešpekt. Už nikdy si voči nám nedovolili. Najlepší boli americkí poddôstojníci a dôstojníci, všetci profesionálne veľmi vysoko a bolo jedno, či počas bojov alebo v mieri. V Československej armáde som odslúžil iba rok, pre chorobu prepustený do civilu, v ženijnej jednotke so špecializáciou - mínovanie, odmínovanie. Dôstojníci boli fajn, ale mnohí poddôstojníci neviem načo namyslení a mali snahu nás buzerovať, ale na mňa starú vojnu nemali, všetci vedeli, že som skoro dva roky odslúžil v U.S. army a mal za sebou výcvik levente, kde nás celú dobu učili zabíjať na rôzne spôsoby.
V Prahe sa transport zdržal skoro štyri hodiny. Pražania nám nanosili poživeň na týždeň, viacerí z krčmy doniesli pivo a množstvo teplého oblečenia. Stále sme boli na pochybách o cieli nášho transportu. A transport sa pohol, zatiahli sa dvere, ideme... ale kam ? Příbram, České Budějovice... chlapci ideme na juh, najskôr do Rakúska, hovorím kamarátom, to je dobre, len nie do Nemecka, tam je všetko zbombardované a bombardovanie každý deň. " Odkiaľ to vieš? "... ozval sa kolega, no predsa z rádia, doma sme vždy počúvali rádio Londýn. Aj tak bolo, Freistadt a postáli sme v Linzi. Tu nás velitelia nechali vystúpiť a zoradiť podľa jednotiek. A tak my akože maďarskí vojaci, vojenské na nás bola jedine čapica, ostatné civil sa čakalo na povel pochodom chod, ale prešla hodina, dve a kde nič tu nič. Toto sa mi nepáčilo a nebol som sám. V radoch sa už objavovala hlasná vrava, nespokojnosť
