... prešiel výcvikom mínovanie, odmínovanie - saper. V Nemecku slúžil od Vianoc 1944 do marca 1945 technická jednotka Waffen SS, kedy sa v Alpách celá jednotka vzdala americkému prieskumu. Potom to išlo rýchlo, zajatecký tábor, americká pechota a služba do 1946 roku.
V priebehu niekoľkých minút som dobehol s batohom s liekmi, obväzmi. Major zatiaľ žil, jeho kôň nie. Chlapci dôstojníka vytiahli z pod koňa, mal prestrelené obidve nohy, tá pravá sa určite musela amputovať, silno krvácal, mal obrovské bolesti, dal som mu morfium, bol pri vedomí, použil som škrtidla a gázy. Šofér zabehol po auto. Boli sme na rozhraní dvoch lazaretov, jeden bol kúsok od frontovej línie a druhý na letisku. Išlo sa na letisko.
Dôstojník mal smolu, počas cesty skonal. Telo sme vyložili na letisku, umyli korbu od krvi. Dnes sa už nepracovalo, na obed sme boli na farme. Tak som sa opäť dal do reči s ukrajinskými chlapcami a lozil po maštaliach, najviac ma zaujali sedliakove jazdecké kone. Keby tu bol otec určite by na nich nechal zrak. Všetky maštale boli čisté, upratané, gazda musel byť so svojimi mladými robotníkmi veľmi spokojný. Chlapci pochádzali zo Záporožia a vraj otec jedného nenarukoval do bolševickej Červenej armády, schovával sa a po príchode Nemcov vstúpil do Ukrajinskej oslobodzovacej armády, ten druhý tiež hovoril, že jeho otec bojuje proti Rusom. Pýtal som sa, že či robia iba za stravu, vraj nie, sú platení a po skončení roboty ich gazda vyplatí.
Ráno ako každé iné: Hygiena, kontrola zbraní, munície, raňajky, rozkaz do zamestnania. Naložili sme nové stĺpy, drôty a išlo sa.Auto sme zaparkovali v lese. V ťahaní telefónneho spojenia sme začali od začiatku. Poškodené stĺpy sme vykopali a dali nové. No čo poviem, drina. Opäť bolo pekné počasie a očkom sme sledovali oblohu, čo keď. Aj tak bolo, v priebehu dvoch hodín sa na oblohe objavili dve stíhačky, ktoré začali útočiť na naše postavenie. Zliezol som čo najrýchlejšie zo stĺpa, zaľahol a čakal, ale ľahol som si na bok tak, aby som videl, čo sa bude diať.
