... veliteľ dôvod dostal absolvent palicou a to rovno po krížoch. U Nemcov nakričali a bolo, žiadna bitka alebo basa. Ale nikdy nebol dôvod na krik, levente boli disciplinovaní a hlavne po štyroch rokoch výcviku boli trénovaní, mali fyzičku a majstrovsky ovládali streľbu na terč. Samozrejme , že tu sa stretli so zbraňami o ktorých len počuli a videli na obrazoch a teraz ich mali vo výzbroji ako MP 40 alebo guľomet MG 42, streľbu si vyskúšali na strelnici s obstojnými výsledkami.
Mŕtvych bolo viac ako živých. Chodil som od jedného k druhému, zisťoval pulz. Budovy horeli a sálavé teplo nás nútilo zranených odtiahnuť od požiaru čo najďalej. Ošetril som ďalších desať zranených, všetko strelné zranenia, ale boli tu aj popálení, dokiaľ bolo morfium aspoň takto som im pomohol. Teraz bola ďalšia úloha a to dostať zranených do blízkej nemocnice, ktorá bola súčasťou letiska a ostala nepoškodená. Vzali sme všetky nosítka z ošetrovne a postupne od tých najťažších zranení poodnášali do lazaretu. Dvaja lekári nemali šancu všetkých zachrániť. Lapiduchovia chodili od jedného nosítka k druhému a doošetrovali to, čo sme my neovládali.
Postupne sme sa po odprataní zranených sústredili pri našich autách, kde bol aj veliteľ. Očakávali sme ďalšie rozkazy. A tie prišli. Jedná skupina sústrediť všetkých mŕtvych na letiskovú plochu, odobrať psie známky, druhá kopať spoločné hroby. Samozrejme, že sme v tom neostali samí, mnohí letci a personál prežil, takže počas ošetrovania zranených boli nápomocní a teraz budú pre svojich druhov kopať hroby. Ja som bol v skupine, ktorá mala dohľadať mŕtvych. Radšej by som kopal hroby, ale čo už narobím, rozkaz je rozkaz. Podobne ako pri sústreďovaní zranených aj teraz sme pracovali vo dvojici. Prvého mŕtveho, ktorého sme prenášali v podstate nemal hlavu, ale psia známka bola na krku, ďalší dostal zásah do brucha tak, že mal vedľa seba črevá, žalúdok. Kamarát sa povracal. Chvíľu trvalo kým sa dostal do pohody. Prestrel hrudníka a zívala na nás diera, 12,7 milimetrový guľomet dokáže narobiť na tele paseku. Neviem koľkých mŕtvych sme poodnášali, ale už ma boleli ruky. Kamarát si zapálil, bafkal, ponúkol aj mňa, nefajčím, ale jednu som si dal. Oddych pomohol. Najhoršie bolo poodnášať tých, čo mali iba polku tela, asi zásah črepín z rakiet, ale museli sme to urobiť. Ja som zbieral psie známky, bolo ich sedemnásť a to koľko nemeckých vojakov ostalo v plameňoch, to sa zatiaľ nedalo zistiť.
