... tvrdým výcvikom Waffen SS, ale skončili ako technická jednotka. Podľa otca predvojenský výcvik levente, najmä fyzická príprava bol oveľa tvrdší, ako Waffen SS, tam sa hlavne stretli na strelnici so zbraňami o ktorých vedeli iba teóriu. Aj samotní nemeckí velitelia boli prekvapení nielen znášaním tréningu, ale aj streľbou na terč.
Otec počas 2. svetovej vojny slúžil v armádach troch štátov: Maďarskej kráľovskej armáde, Nemeckej, v Americkej pechote a v 1947 ako sa vrátil zo služby v Americkej armáde nastúpil na základnú vojenskú službu v Československej armáde do ženijnej jednotky, kde absolvoval výcvik mínovanie - odmínovanie. Tento výcvik trval polroka a potom strážil cesty, tunely, železničné trate. Veľmi si pochvaľoval veliteľov a aj výcvik, absolvoval aj streľby, či z pušky, samopalu, ale aj nášho predvojnového guľometu.V službe mal samopal vzor 25 a pištoľ vz.24. Po jednom roku služby otec ochorel až natoľko, že bolo uvoľnený do civilu. V 1950 si na neho spomenuli komunisti a tak bol povolaný doslúžiť zbytok vojny, ale už do Ľudovej armády a ako politicky nespoľahlivého, slúžil v Americkej armáde ho šupli do Pomocného technického práporu. Stavali cesty na Šumave.
Doviezli cisternu s vodou, ja od slabosti, teploty som nebol schopný postaviť do rady. Išli na mňa mdloby. Po tábore sa pohybovalo niekoľko nákladiakov, ktoré zbierali mŕtvych nemeckých zajatcov. Asi desať metrov odo mňa ležal mŕtvy vojak, ani som si nevšimol. Naverbovaní zajatci vyhadzovali mŕtvoly na korbu a ako som sa neskôr dozvedel tesne vedľa tábora boli vykopané veľké hromadné hroby, kde zajatcov pochovávali.
Mám vysokú teplotu, drvila ma zimnica a brucho bolo nafúknuté ako balón a malá potreba do nohavíc, slabosť bola tak veľká, že som už nedokázal dvihnúť ani hlavu. Chvíľu som bol pri vedomí, chvíľu bezvedomie.Ešte pri vedomí mi prešla myšlienka hlavou: Toto je smrť.
Zobudil som sa v špitáli. Americký lazaret a jeden americký vojak mi zachránili život. Do žily na ľavej ruke mi tiekla výživa, umyli ma a obliekli do čistých šiat. Určite môj zápach musel vadiť. Obyčajne Amík nechával veľmi chorých zajatcov nech si len umrú, keby mali z tábora niekoľko desať tisíc zajatcov pozbierať všetkých chorých ,ich zdravotnícky personál by nemal šancu stíhať s liečbou.
Ja som bol výnimka v tom, ako mi to neskôr naznačili, zberači mŕtvol ma vyhodili na korbu a dali do hrobu, ktorý posýpali chlórovým vápnom. Jeden prítomný americký vojak si všimol, keď ma posýpali vápnom, že hýbem rukou. A tak mňa autom dopravili do lazaretu, kde lekár fonendoskopom zistil, že žijem, ale zajatcom dal príkaz ma celého umyť, prezliecť do čistého prádla a tak ma hospitalizovali.
Ošetrovateľ v lazarete veľmi dobre vedel, že som už dávno nemal nijaké jedlo a tak ma kŕmil iba riedkou polievkou. Sily z hodiny na hodinu zázračne pribúdali, ale postaviť sa z lôžka sa ešte nedalo.
