a Československej. Najprv prešiel po okupácii Maďarskom nie úplným štvorročným predvojenským výcvikom levente, v Nemecku výcvikom Waffen SS, po zajatí Američanmi vstúpil do americkej pechoty a v 1947 narukoval do Československej armády Frenštát pod Radhoštěm, absolvoval ženijný výcvik mínovanie, odmínovanie, po jednom roku zo zdravotných dôvodov odchádza do civilu. Ale toto nebol koniec, komunisti si naň spomenuli a musí doslúžiť jeden rok, no už ako nespoľahlivý, bojoval v Americkej armáde, v Pomocnom technickom prápore pri výstavbe ciest na Šumave. V 1956 počas udalosti v Maďarsku si naň spomenul bolševik a bol nočnou hodinou vojenským gazikom odvezený do Michaloviec, navliekli ho do mundúru a museli zamínovať Československo - Maďarsku hranicu.
Nechcelo sa mi prechladnúť a tak som prískokmi hľadal vhodnejšie miesto, ešte plazením sa posunúť dopredu a výhodnejšie sledovať nepriateľa. Teraz to už bolo na dostrel, ale som nepredpokladal, že naše letectvo opäť zaútočí, čo pre mňa v takej blízkosti nepriateľskej línie bude nebezpečné. Thunderbolty zhodili bomby, rakety a guľometmi preriedili obranné postavenie Nemcov natoľko, že sa naše jednotky zodvihli a útočili spolu so Shermanmi. Nepriateľ so zbytkom tankov prchal smerom k diaľnici, kde zaľahli. Ich brigáda mala obrovské straty. Naša jednotka nemala mŕtvych ani zranených. Prileteli ďalšie lietadlá a opätovne útočili na nove postavenie Nemcov, raketami im zničili posledné tanky.
Nepriateľ napriek útokom nášho delostrelectva, letectva bol stále silný. Velitelia znovu požiadali našich delostrelcov o podporu, zadali koordináty a diaľnica, okolie boli zasypané granátmi našich húfnic. Na vlastné oči a z blíza som videl ako vzduchom lietali roztrhané telá nemeckých vojakov, granáty padali aj blízo mňa, veď od nepriateľa som bol vzdialený necelých dvesto metrov. Po odznení delostreleckého útoku sa jednotky zdvihli a začal útok. Zdecimovaní nemeckí vojaci napriek tomu zaujali kruhovú obranu a bojovali, z celej brigády ich ostala necelá polovina. Na mŕtvych nemeckých vojakov bol smutný pohľad, bez rúk, bez nôh, polovica hlavy preč, vnútornosti vonku, ale aj veľké množstvo zranených na ktorých som si dával pozor, čert nespí a nikto nevie, čo skrsne v hlave ozbrojeného zomierajúceho nepriateľa.
Nebol čas prehľadať mŕtvych Nemcov, ale nedalo mi, dôstojníka čo mi prišiel do cesty som musel. Mal pištoľ parabelum, samozrejme, že som ju vzal a strčil pod bundu. Ja už mám, bude dobrá pre Ištvána. Poteší sa. Za diaľnicou bola rovná plocha a tak sme mali s nepriateľom rovnaké podmienky boja. Ich guľomety nás donútili opäť zaľahnúť.
