... v Nemeckej armáde, v US armáde, Československej a po roku 1948 v Československej ľudovej, ako nespoľahlivý v Pomocnom technickom prápore / PTP /. V roku 1947 narukoval do Československej armády do ženijnej jednotky, kde po výcviku sa stáva saperom so zameraním mínovanie a odmínovanie, ale po necelom roku ochorel tak, že bol poslaný do civilu a znovu nastúpil na základnú vojenskú službu v roku 1950, ale už po previerke komunistami, ako nespoľahlivý do PTP.
V predvojenskom výcviku " levente " museli jedenkrát týždenne ráno o siedmej nastúpiť na určenom mieste, bývalý výcvikový tábor Československej armády, kde zarezávali do štvrtej po obede. Veliteľom výcviku bol bývalý poddôstojník Rakúsko- Uhorskej armády, ktorý sa do dediny po anexii južných oblasti Slovenska prisťahoval niekde z juhu Maďarska. Bol to prísny až brutálny človek. Nebol obľúbený, chlapci ho nenávideli. V ruke vždy držal bakuľu a keď sa mu niekto znepáčil švacol ho tak, až mu ostali modriny. Najhoršie na tom boli Cigáni, ktorí taktiež museli, ako všetci Maďari prejsť výcvikom, nemali takú kondíciu, keď nevládali veliteľ ich bil bakuľou mnohokrát až tak, že sa nevládali postaviť na nohy. Otec spomínal, keď vrcholom brutality veliteľa bolo zbitie kamaráta tak, že musel ísť k doktorovi, mal otras mozgu. Nemohlo to ostať bez pomsty. Nočnou hodinou kameňmi na jeho rodinnom dome porozbíjali všetky okná. Nahlásil to žandárom, ale nič nevyšetrili, aj oni vedeli aká to bola sviňa.
Dnes nás pridelili do lazaretu. Netešil som sa. Celý deň pozerať na utrpenie nebola výhra... ale čo som mohol robiť ? Rozkaz je rozkaz. Pochádzal som z regiónu, kde sa hovorilo troma jazykmi. Zraneným vojakom som skoro všetko rozumel, nebolo to dvakrát príjemné. Vo výcviku sme mali aj zdravotnú prípravu, čo sme deklarovali nemeckému veliteľovi a ten rozhodol, že môžeme zraneným podávať morfium, preväzovať a obväzovať rany. Z hodiny na hodinu ďalšie a ďalšie autá dovážali zranených, ktorých nemal šancu, čo najskôr lazaretný personál ošetriť. A tak vyložiť zranených, ťažšie prípady zaniesť k chirurgom, zoperovaných na izby alebo priamo do zdravotného vlaku, ktorý smeroval na západ, ako sme vyrozumeli do Čiech. V pamäti mi ostal jeden vojak, ktorého som ošetroval, mal zranenie na nohe a dosť krvácal, tepnu šrapnel minul o niekoľko milimetrov. Mal veľké bolesti, podal som morfium a snažil sa zastaviť výron krvi. Zo začiatku bol mĺkvy, ale keď som mu dával nový obväz prihovoril sa: Či som vraj civilista, ja mu hovorím, že nie, som vojakom Maďarskej kráľovskej armády a vypomáham v lazarete. Morfium zaberalo... bol prekvapený mojou Nemčinou. Ja mu hovorím: " U nás skoro každý ovláda tri jazyky: Maďarsky, Slovensky, Nemecky, na severe od nás sa skoro všade hovorí Nemecky.
