V decembri 1944 v Košiciach bol donútený nyilasmi prisahať na vlajku Maďarského kráľovstva a tak sa stal vojakom, ale bez uniformy, obutia, výzbroje, jedine, čo dostal bola čapica, celu výstroj prepili a prehrali v kartách nyilasi. Ešte ten istý mesiac prísahou vstupuje do Nemeckej armády, technická jednotka Waffen SS v ktorej slúžil do marca 1945, kedy sa celá jednotka vzdala americkému prieskumu a dostal sa do zajateckého tábora. V zajateckom tábore sa cestou amerického dôstojníka, pôvodom Maďar stáva príslušníkom americkej pechoty, kde slúži do konca roku 1946. Po príchode z US armády domov na dovolenku dostáva povolávací rozkaz a narukuje do Československej armády Frenštát po Radhoštěm, kde prechádza ženijným výcvikom mínovanie, odmínovanie a po jednom roku zo zdravotných dôvodov odchádza do civilu. V 1949 dostáva opäť povolávací rozkaz, ale už do Československej ľudovej armády a pre nespoľahlivosť, služba v US armáde do Pomocného technického práporu, kde na Šumave stavajú cesty. Už ako ženáč, ja som mal dva roky v 1956 pri revolúcii v Maďarsku nočnou hodinou otca berie vojenská polícia do Michaloviec odkiaľ vyráža na mínovanie Československo - Maďarských hraníc, komunista si spomenul, že nejaký Varga ešte za prvej republiky prešiel výcvikom sapéra.
Bolo mi jasné, tu sa bude bojovať o každú ulicu, každý dom. Nemecké húfnice pálil do samého konca kým sme nevstúpili do mesta. Murované stavania nepriateľ obsadil guľometmi a vyvýšené miesta snajpermi. Kryli som sa za tankom, ktorý pálil po oknách a likvidoval rad radom palebné postavenia. Nakoniec musel vycúvať, pretože ulica sa zúžila natoľko, že sa tam nedalo prejsť. My s aj našou jednotkou sme ostali bez krytia. Krok za krokom popri múroch sa chlapci šinuli vpred. Ešte som si ani nevystrelil, nebolo načo. Naša jednotka mala vo výzbroji aj bazuku, jeden strelec plus nosič striel, vraj účinnosť do štyristo metrov a na pancier viac ako sto metrov. To by mohlo stačiť na palposty Nemcov. Prvá rana z bazuky bola na blízky guľomet v dome na poschodí, ktorý nám nedovolil v postupe. Strela urobila v dome obrovskú dieru a aj na tu vzdialenosť bolo počuť krik zranených nepriateľských vojakov. Prešli sme ulicou bez toho aby sme použili zbrane. V dome oproti asi sedemdesiatpäť metrov boli všetky okná obsadené Nemcami a naša šanca ich zlikvidovať bola momentálne mizivá. Donútili nás zaľahnúť a kryť sa za blízkymi múrmi. Sem tam sme sa vystrčili a vypálil celý zásobník na toto postavenie nepriateľa, čím bol donútený sa kryť. Toto bola jediná cesta ako ich poraziť. Spolubojovníci mali vo výzbroji aj samopaly. Ich účinnosť na takú vzdialenosť bola obrovská, Aj sa tak stalo. Traja, štyria sa vystrčili s Thompsonmi, dvaja s M1 a dávkami pálili po oknách a my tých sedemdesiatpäť metrov sme prebehli pri budovu. Cez spodné okná spolubojovníci nahádzali granáty, ale taktiež nepriateľ použil granáty a boli zranení dvaja kolegovia. Iné nám neostávalo, ako vbehnúť do tohto murovaného stavania a postupne nepriateľa zlikvidovať.
Skoro celá jednotka sa presunula do veľkej budovy, miestnosti okolo zahádazali granátmi, mohlo tam byť desať, pätnásť Nemcov, všetkých postrieľali. Horšie boli poschodia, stále sa odtiaľ ozývala streľba. Nikomu sa tam nechcelo. Každý vedel, že sa blíži koniec vojny a práve teraz zarevať by bola obrovská smola. A tak sme tam na prízemí tej veľkej budovy iba stáli a čakali, čo povie veliteľ. Ten sa taktiež nemal k činu, nechcel nikoho poslať na istú smrť.Teda len sme postávali, viacerí si zapálili a aj oddychovali na sedačke a stoličkách, vlastne to čo z nich ostalo. V kúte na zemi sedel kolega a Thompson vedľa neho, ukázal som naň a rukou mu siahol po rezervnom zásobníku. Prikývol. Vytiahol som svoj Parabelum, skontroloval zásobník. Ozbrojený samopalom s tridsiatimi nábojmi, pri boji z blízka ráž 11,433 mm vedela narobiť paseku. Už som sa rozhodol rýchlym pohybom vybehnem hore a budem neprestajne páliť, a potom tam hodím granáty, možnože sa to podarí. Veliteľ sledoval moje prípravy a dal súhlas.
