v levente. Najpresnejšiu zbraň, ktorú otec držal bola opakovačka K 98, ale aj 9 mm samopal nebol na zahodenie, no guľomet MG 42 to bolo voľačo úžasné, tá kadencia a presnosť, nemal chybu. Výcvik Waffen SS bol tvrdý, ale my ktorí sme prešli tortúrou v levente nás naša fyzička nesklamala, čo cvičitelia nechápali a nechceli uveriť, že ešte existuje tvrdší výcvik ako v SS. Najviac si otec pochvaľoval výcvik boj z blízka bezo zbrane. Na tomto si veliteľ levente vždy zgustol. Ten ktorému sa postavil vždy dostal bitku. Bol síce už starší, ale stále vrtký. Naučil nás rukami, nohami zabíjať na množstvo spôsobov, ale to isté nás učili poddôstojníci SS a nebolo zle si to zopakovať. Vo vojne sa zíde každá sebaobrana. V zákopoch nepriateľa sa s puškou na bodák ťažko manipulovalo, skôr pištoľ, samopal alebo pechotná lopatka v jednej ruke a nôž v druhej, takto nám to popisoval náš veliteľ levente.
V meste stále prebiehali boje, Nemci sa bránili zubami nechtami, ale boli aj takí čo sa vzdali. Na každej druhej budove vliali biele vlajky. Oslobodiť mesto od fašistov chcelo ešte poriadne zabrať. Pomalým tempom som sa dostal aj s jednotkou na námestie, ktoré stále odstreľoval nepriateľ. Zamieriť a strieľať na všetky okná odkiaľ išla neprestajne paľba. Jeden Nemec sa vystrčil viac ako potreboval samozrejme to odo mňa dostal, takto sledujúc okná, strechy som čakal na chybu a pálil, vždy tri, štyri náboje. Na guľomet vždy celý zásobník a tam bola väčšinou sústredená paľba jednotky, takže nepriateľský strelec sa musel odmlčať alebo to jednoducho schytal. Guľometné hniezda sme odstreľovali bazukami, samozrejme ak sa dalo lebo v podstate boli všetci zľahnutí a pri streľbe z bazuky si dotyčný musel kľaknúť, zamieriť a páliť a to sa podarilo málokedy, nikto nechcel riskovať život. Uprostred námestia bola veľká fontána odo mňa vzdialená asi šesťdesiat metrov poškuľoval som po nej pretože odtadiaľ sa dalo lepšie kryť a mieriť.
Moje rozhodnutie dostať sa tam bolo pevné, najsamprv plazením a potom prískokmi. Aj sa tak stalo, nik po mne nestrieľal. Moja pozícia mi dávala šancu pomalej likvidácie nepriateľa. Zamieriť a páliť, vždy tri, štyri krát za sebou. Spolubojovníci vidiac, že je to veľmi dobré palebné postavenie traja dobehli ku mne a strieľali po okolitých budovách. Po dlhšej chvíli vedľa nás zaujal postavenie ťažký guľomet a to už bola iná muzika, ten tak zasiahol do boja, že sme sa mohli presunúť pod budovy a tie potom postupne dobíjať. Už zapracovali aj strelci z bazuk, takže toto už bolo naše víťazstvo a otázky času kedy sa nepriateľ vzdá. Nemci na nás strieľali ako z prízemia, tak aj z poschodí. Prízemie sme vždy vedeli dobyť granátmi a poschodia už iba bazukami. Budovu ktorú sme práve dobíjali mala horné poschodie v plameňoch, na prízemí som vystrieľal jeden zásobník. Bolo tam štrnásť mŕtvych Nemcov. Chlapci ich prešacovali a našli tabatierky, cigarety, nože, náramkové hodinky a jednú pištoľ parabelum aj so zásobníkmi.
Ešte stále nebol koniec, aj keď mnoho fašistov sa vzdalo. Dve veľké murované budovy stále odolávali, tam musel byť veliteľský štáb, pretože vysokých dôstojníkov sme zatiaľ nevideli. Po dobití viacerých budov sa fašistický odpor znížil natoľko, že naše tanky, ktoré museli obísť celé mesto, aby sa dostali do diania bojov tie nemecké palebné postavenia zrovnali so zemou tak, že odtiaľ nevyšiel ani jeden živý nepriateľ, a mesto na sto percent bolo naše. Aké sme mali straty sa asi dozviem až večer, ale z našej jednotky nepadol nik a mali sme troch ľahko zranených, čo doriešili zdravotníci.
