... ochrancom na každom kroku, keď vstúpil do vojnového šialenstva v rokoch 1944 - 1945. Počas celej doby, či v Nemeckej, Maďarskej, Americkej armáde sa mu zranenia počas bojov vyhýbali, až nato že počas služby 1947 roku v Československej armáde mal problém z pľúcami a bol poslaný do domácej liečby, do civilu. Určite by sa mu to nestalo, pretože bol doma na viacmesačnej dovolenke z armády USA a medzitým dostal povolávací rozkaz do Frenštátu pod Radhošěm a už potom sa do Nemecka nevrátil.
Pri rozhovoroch s otcom má práve vždy iritovala jeho odvaha, neviem, či by dnes toto niekto z mojej generácie zvládol. Hovoril som otcovi, keď som slúžil v našej armáde na Šumave mali sme pravidelne súčinnosť s pohraničnou strážou, kde nám výkonný práporčík vydal ostrú muníciu a my počas poplachu prehľadávali okolité lesy. Bol to taky zvláštny pocit bezmocnosti. Určite ako veliteľ by som nikdy nedal rozkaz strieľať a ja som nemal ani myšlienku použiť zbraň. Nuž čo, doba bola taká, ako v 1945 tak aj v 1978, strieľalo sa aj tam, aj tam.
Postupovali sme vpred do tých miest, kde bolo veľa mŕtvych a zranených Nemcov, takže dával som si pozor, aby ma neprekvapila guľka z boku alebo zo zadu. Na ležiacich nepriateľských vojakov nebol pekný pohľad. Od každého zraneného som odpratával zbrane, pušky, samopaly, granáty, pištole. Bola to istota. Všade plno krvi, vnútornosti, odtrhnuté končatiny a aj spínajuce ruky. Jeden z Nemcov mal zranené nohy a samopalom začal strieľať, našťastie nikoho netrafil, chlapci ho dorazili. Somár fanatický, mohol žiť. Naši zdravotníci začali ošetrovať aj nepriateľa.
Veľkú dielňu sme dobili a pokračovalo sa ďalej. Tanky sa presunuli na dvor a začali odstreľovať všetky budovy kde bol aký taký nepriateľský odpor. Priplichtil sa ku mne Ištván: " Jozef si v poriadku ? Posaďme sa, vojna nám neujde, ponúkni sa... " a vytiahol tabatierku i ponúkol cigaretou. Veľmi sa mi hovoriť nechcelo a kamarát tiež mlčal. Bol to veľmi ťažký deň, veľa mŕtvych. Posedeli sme, pofajčili a išli bojovať.
Nemci mleli z posledného. Naše tanky a delá pálili a tak sme mali uľahčenú prácu. Hlavná budova, kde bol najväčší odpor bola v plameňoch, takže rozkaz zachrániť čo sa len dá nebol až tak splnený. Tanky nám vystrieľali vchod do budovy, ale museli sme prekonať ruiny, kde bolo mnoho skaličených tiel. Nebol to pekný pohľad, ale neobzerali sme sa a pokračovali vpred.
