... kedy narukoval do Československej ľudovej armády, ako nespoľahlivý kvôli službe v americkej armáde bol zaradený do Pomocného technického práporu. Ale jeho príbeh sa začína niekde v novembri 1938, kedy maďarské kráľovské vojsko obsadilo južné územia Slovenska a jeho rodnú dedinu blízo Košíc. Aj keď môj starý otec bol Maďar, veľmi ho mrzelo, že do jeho rodnej dediny vtrhli maďarskí vojaci a nielen rodiska, z rádia vedel, okupovali celé južné územia. Súrodenci navštevovali školu s vyučovacím jazykom slovenským, stará mama a prastará mama z dedkovej strany pochádzali z južného Spiša. Väčšina detí z dediny chodilo do slovenskej školy. Otec, ako aj susedia ovládali jazyk slovenský, maďarský a obstojne nemecky. Otcova stará mama z otcovej strany vedela perfektne nemecky, v Medzeve robila slúžku u miestneho doktora a tak nás učila nemecky.
Nemecký veliteľ Wermachtu udelil veliteľovi nyilasov pochvalu za perfektnú prácu " levente ", vraj sme nenahraditeľní. Nemci si nás vážili, ale nyilasi sa nezmenili, chľastali ďalej, ale nám už dali pokoj. Na cintorín našu jednotku nemeckí poddôstojník poslal kopať hroby. Stretli sme sa s mestským hrobárom a kaplánom, ktorí nás informovali, kde máme kopať, a že pohreb bude kresťanský s vysvätením hrobu i modlitbou. Každý deň dovážali mŕtvych vojakov, pričom ešte mŕtvolám jeden poddôstojník kontroloval " psie známky " a zakresľoval, kde sa nachádzajú hroby s menným zoznamom. V tomto boli Nemci perfekcionisti, rátali aj s tým, že raz bude koniec vojny.
Hroby sme kopali iba dva dni, opäť nás presunuli k najväčšej skupine chlapcov a to práca s muníciou. Čakalo na nás plnenie nábojok pušným prachom do nemeckých húfnic. Aj odtiaľ po dvoch dňoch nás presunuli opäť k lapiduchom, vraj si nás vyžiadal hlavný chirurg. To znamenalo, že tu zamrzneme až do samého konca, ale kedy a kde ten koniec bude to sa nevedelo. V podvečer nám Nemci vyplatili v markách žold. Ani nás nenapadlo, čo nyilasi pripravujú. Na tých najvyšších miestach maďarských fašistov sa rozhodlo o našom odsune mimo Maďarska. A tak na druhý deň ráno prišiel rozkaz: Transport. Nebol ani čas dať vedieť rodine. Pobalili sme si do ruksákov veci, nebolo toho veľa, hlavne ušetrené nemecké konzervy, sucháre, čokoláda, cigarety, nastúpili na dvor podľa jednotiek a odchod na vlakovú stanicu.
