... a zranených, mnohí uhoreli za živa. Naša jednotka ako jediná z okolia prišla letcom, leteckým mechanikom, ostrahe na pomoc. Šťastie v nešťastí bolo, že poľná nemocnica ostala celá, nepoškodená, ale tých pár lekárov, zdravotníkov nemali šancu stíhať tých všetkých zranených a tak na koľko sa dalo sme pomáhali my. Vyfasovali sme obväzový materiál, škrtidlá a išli sme zachraňovať.
Bolo ráno, pribudli biele vlajky, ale Nemec to nechcel vzdať, dokonca poslal na nás tanky. Mohlo ich byť pätnásť, ničili nám všetku techniku, najmä delá, ale aj my sme sa činili, v priebehu pár minút boli v plameňoch štyri Tigre. Pokiaľ nás odstreľovali tanky tak sme s Ištvánom z krátera nevystrčili ani nos. Veď prečo riskovať, keď paľba ako tak stíchla sme sa pobrali bojovať. Vôbec nebolo vidieť nemeckých pešiakov, nik na nás nestrieľal, asi sa preskupili na najbližšiu barikádu. Boli zapálené ďalšie tri Tigre a dvaja postáli na mieste, najskôr porucha alebo nefunkčné pásy, ostatní sa stiahli dozadu. Postupovali sme vpred a to dosť rýchlo, naše tanky vpredu.
Tak teraz som už chápal prečo to stiahnutie, bola tu obrovská barikáda, priechod kadiaľ mohli prejsť tanky a v zadu delá pripravené na priamu paľbu. Pre nami sa nachádzal most cez ktorý mali ustúpiť pravdepodobne odrezané nemecké jednotky. Naše tanky sa pustili do barikády, všetko lietalo okolo, muselo tam padnúť veľa fašistov alebo tam aj vôbec nemuseli byť a boli schovaní za vrecami s pieskom. Potom to už musela byť naša robota a jednoducho toto miesto musel pešiak dobiť. Naši ženisti sa doplazili až pri barikádu, podmínovali ju a vyhodili.
Naše tanky dostali zásah od nemeckých diel, zapálil nám päť tankov a ostatné sa stiahli do bočnej uličky. Naše delá priamou paľbou strieľali na nepriateľa a tak ničili obranné postavenia ako aj ich delá. Bol to boj ťažkej techniky, my sme zatiaľ ležali od miesta stretu diel, tankov dobrých tristo metrov. Vedel som, že počas útoku to do nás budú šiť guľomety, mínomety, ale aj naše delá a ťažké mínomety nebudú leniť.
