v bojoch o Dargovský priesmyk. Nebojoval tam, ale vedel veľmi dobre behať, kryť sa, plaziť a taktiež vyhýbať sa ruským granátom a guľkám. Zo päť, šesťkrát bol aj v nemeckých zákopoch a raz dokonca zaskočil za ťažko zraneného Nemca a guľometom zastavil postup nepriateľa a potom odtiahol zraneného vojaka, ošetril ho a za pomoci kolegu naložil na nákladiak. Počas celého vojnového pôsobenia nebol ťažko zranený, guľky, črepiny sa mu vyhýbali. U Amikov bola najťažšia vojnová situácia práve tá o ktorej teraz píšem. Tu bojovala niekoľko brigád súčasne a aj napriek tomu mal nepriateľ v počte vojakov navrch, ale skoro bez letectva. Ukázalo sa zopár Junkersov a Messerschmittov, ale bomby nenarobili veľa škody, aj letecké guľomety neboli veľmi presné, predsa len Nemec mal vo svojich radoch veľa mladých letcov bez frontových skúsenosti.
Nič iné sme spolu s Ištvánom nerobili, len zraneným Nemcom brať zbrane a dávať mimo ich dosah. Pri našom postupe nás sprevádzal nárek fašistov, všade dookola mŕtvoly, doslova čvachtali sme sa v nepriateľskej krvi. Toľko mŕtvych, zranených som zatiaľ nezažil: Zranených Nemcov sme my radoví vojaci neošetrovali, ale aj sanitári mali kopec roboty s našimi, takže tí ťažšie zranení fašisti nemali šancu prežiť.
Tentokrát náš postup bol veľmi rýchly, ale nepriateľ mal ešte zálohovú obrannú líniu, kde sa tí zdraví, ľahko zranený uchýlili, ale väčšina po strate veliteľov sa rozpŕchli v okolitom predmestí. Nič iné nám neostávalo ako zaľahnúť a čakať našu podpornú paľbu mínometov, ktoré určite donútia Nemcov na ústup alebo vzdať sa. Už ich nebolo veľa, možnože tretina brigády. Začal mínometný útok a z nášho postavenia bolo krásne vidieť, čo dokážu mínometné granáty narobiť. Útok trval asi pol hodinu, potom sme sa my pešiaci zdvihli a útočili. Živí a ľahko zranení nepriatelia sa sformovali a ustúpili. Opäť som prechádzal územím s veľkým počtom mŕtvol a zranených. Mal som nasadený bodák, jeden mladík sa hrabal za svojim samopalom, aj ho odistil, ale môj nôž bol rýchlejší. Nebolo to dvakrát príjemné. Ištván s palcom hore mi dával znamenie za moju pohotovosť.
Zvečeriavalo sa a chytal nás aj hlad. Nachádzali sme sa na predmestí, opustené a väčšinou poškodené rodinné domy. S Ištvánom sme si vytypovali dom, z tých väčších, možnože sedem, osem izieb s veľkou záhradou. Brána bola zamknutá, čo pri Ištvánovej šikovnosti nebol problém. Samozrejme aj vchodové dvere zamknuté, vytiahol som parabellum a dvoma ranami odpálil zámok, Ištván ma pobúchal po pleci a dvere vykopol. Bol to pekne zariadený dom, najskôr bohatšieho majiteľa. Všade dookola boli sviečky a petrolejky. Vzali sme petrolejky a pre liezli celý dom. Kuchyňa a jedáleň boli obrovské, špajza spola prázdna, ale napriek tomu veľa konzerv, tvrdý zrejúci syr, sucháre, víno, koňak, takže večera už bola istá.Na naše prekvapenie tiekla voda, to znamenalo dotyčný vodojem fungoval. Kúpelne a WC boli tri, pozreli sme sa na seba, pozhadzovali zo seba zimný mundúr, jeden bol na záchode a potom sa sprchoval, ten druhý nahatý ako Adam, ale so zbraňou dával pozor, čo keby bola nejaká návšteva.
Umytí, čistí, oholení a v čistých tričkách, košeliach, spodnom prádle domáceho pána sme zasadli za kuchynský stôl a večerali. Po večeri bol čas si opäť natiahnuť mundúr. Spálňa bola veľkolepá a obutí sme zaľahli do bielej postele, zatarasili dvere skriňou, čo keby... po ruke som mal pre istotu pištoľ a pušku.
