... momentálne voči zoskupeniu Waffen SS, čo bol výkvet nepriateľskej armády. Viem o čom hovorím, totiž aj ja pred vstupom do armády USA som prešiel výcvikom Waffen SS a slúžil na hraničnej čiare pozdĺž rieky Rýn, síce ako technik, ale v uniforme SS.
Letectvo zhodilo bomby, odpálilo rakety, guľometmi nedalo dýchať fašistom, ale konečnú prácu musel urobiť pešiak a to som bol aj ja. Nemec bol veľmi dobre pripravený na tento boj a nič nenechal na náhodu. Aj ich delostrelectvo bolo veľmi dobre maskované a pravdepodobne bolo postavené na viacerých úrovniach, takže jeden čas sme mali akýsi kľud a o voľačo neskôr nás bombardovali, podobne to bolo aj s ťažkými mínometmi.
Pozemné opevnenia mali taktiež viac úrovní a v prípade dobytia sa Nemec presunul do ďalších zákopov. Boj sa odohrával na obrovskom priestranstve a ja som mohol posúdiť úspechy, neúspechy našej jednotky poprípade brigády.
Ja a Ištván sme preskakovali krátery a ako tak približovali k nemeckej obrane, zatiaľ strieľať nemalo zmysel. Potrebovali sme sa viac priblížiť, ale to by po nás pálil aj nepriateľ. Po Nemcovi strieľali už len naše mínomety, paľba našich delostrelcov asi bola presunutá inde, ale aj nepriateľské mínomety akosi zmĺkli. A tak sa dvíhame štyri tanky pred nami, prískokmi vpred pokiaľ nás nezastaví streľba protivníka, čo sa aj asi po dvesto metroch stalo. Tanky postupovali, ale dva nám zapálili, tankisti sa zachránili a dva sa stiahli, takže to ostalo na nás a našich strelcoch u mínometov.
Ležal som v diere po granáte a kútikom oka sledoval čo sa okolo deje. Nedialo sa nič, všetci Američania ležali s prilbami na ušiach a čakali, nikomu sa nechcelo útočiť, všetci mali toho plné zuby aj voľačo. Aj samotní dôstojníci, poddôstojníci nikoho nenaháňali do útoku, najskôr sa čakalo na ďalšiu výpomoc delostrelcov i letectva. Nepriateľská línia bola fakticky za rohom mal na ňu dosah nielen naše mínomety, ale aj guľomety, ale zatiaľ sa ozývala iba streľba z Nemeckej strany a tak sme mali leháro. Nikomu sa už nechcelo zomrieť, schytať ťažké zranenie.
Stále bol mesiac apríl a fašista ustupoval na všetkých frontových líniách, aj tu bola iba otázka času, kedy obkľúčime nepriateľa, pretože náš postup k tomu smeroval. Dostali sme štyri nové tanky, ktoré sa pustili s vervou do práce a pálil na Nemeckú obranu, my sme išli hore až sme dosiahli miesto odkiaľ sa dalo na nepriateľa strieľať. A tak som ležal v krátery zamieril a pálil, zdvihol sa hore podobne ako moji spolubojovníci a útočil na Nemecku líniu.
Nemci opäť prchali do ďalších zákopov. Toto bol nekonečný boj, my útočili, nepriateľ ustupoval a obsadil ďalšiu obrannú líniu. Tentokrát naše straty boli vysoké. Predsa len boli sme pod priamou paľbou guľometov a pušiek. Tanky nám veľmi pomohli, nešli síce do priameho kontaktu s obrancami, ale ničili jeden guľomet po druhom, čo bola obrovská pomoc. Tiež som sa držal tejto kope železa, keď postal našiel som si dobrú palebnú pozíciu, od Nemcov som mohol byť na 80 metrov, zamieril a strieľal. Za každý krát som trafil, pritom po mne nik z nepriateľov nešiel. A tak prebíjal zásobník za zásobníkom až sa pri mne objavil Ištván: " Vidím, ide ti to celkom dobre, tak ti pomôžem... " a Nemec zdupol, preniesli paľbu na naše postavenie. --Ja som to vedel, ty s tým tvojim guľometom vždy pokazíš muziku. Ištván sa zaškeril, posunul viac do kráteru, vytiahol tabatierku a ponúkol ma, ja som z hatižáku vytiahol fľašu ešte z toho uloveného koňaku, glgli sme si a pofajčievali. " Keby nás teraz videl náš veliteľ... bola by sranda. " Ištván zahmkal a natiahol sa za fľašou.
Našu pozíciu prestali odstreľovať, vykukol som, pred mnou vo vzdialenosti necelých osemdesiat metrov bolo vidieť niekoľko prilieb a pravidelnú streľbu, pohladkal som moju M1, zamieril a vypálil celý zásobník, schoval sa a nabil pušku a znova vystrčil a vystrieľal osem rán. Neviem koľkých som trafil, ale tie prilby zmizli.
