reklama

TROLL.COM

Strhnem sa. Okolo panuje tma. Oči si po chvíľke privyknú. Pozriem na budík. Do čiernoty blikajú štyri nuly, akoby sa zastavil čas. Ležím a rozmýšľam nad pohybom, ktorý som zachytil. Nezmysel, som tu sám, aký pohyb. Napriek tomu ma zalieva pot. Pravdepodobne som nespal. Alebo to bol iba zlý sen. Niekedy prichádzajú i zlé sny.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Ako ten s plynovou rúrou. Znova a znova si pripomínam ten pocit. Po mojej pravej strane - od okna tesne popri stene k dverám - niečo prešlo. Niečo veľké. Znova ma zamrazilo. Asi som sa zbláznil. Dobre, vstanem, zapálim svetlo a pôjdem do kuchyne, uvažujem. Napríklad vypiť pohár mlieka. Opatrne sa posadím na posteli. Keď položím bosé nohy na podlahu, dostanem strach. Bez rozmýšľania vstanem, prekonám sa, urobím rýchlo krok, aby ma nikto nechytil za nohu a zapálim svetlo. Pozerám na izbu, v ktorej sú iba staré známe veci. Idem do kuchyne, cestou skontrolujem zámok na vchodových dverách, a namiesto mlieka si zapálim cigaretu. Pootvorím okno a vyfukujem modrastý dym. Potom to začujem. Ventilátor z počítača. Zabehne mi, rozkašlem sa. Zahasím cigaretu a opatrne sa vraciam k monitoru, ktorý svieti do tmy. V zreničkách sa odráža modrá plocha internetovej stránky, ktorá ma prenasleduje. Nikdy neodpovedajte na cudzie maily, zopakujem si smutne jednoduché pravidlo. Vytiahnem šnúru zo zástrčky, monitor zhasne a modlím sa, aby som ešte na chvíľu zaspal.Ráno sa zobudím na vytrvalé pípanie budíka. Dvihnem hlavu. Cítim sa, ako parašutista po tvrdom dopade. Som nielen unavený ale prenasleduje ma zvláštny pocit. Telo mám dolámané, svaly nepočúvajú. Potrebujem ešte spať, spať a znova spať. Nakoniec, ako každé ráno, dvihnem sa a zamierim na toaletu. Tam predsa začína deň.V redakcii to hučí ako v úli. Rozbolí ma z toho hlava. Zastavím sa pri kolegyni. To, čo potrebujem má aj v kabelke. „Stačia dve?“„Určite,“ prikývnem.„Niečo sa stalo?“„Nič, iba zlé sny.“ „Vyzeráš nezdravo,“ poznamená Ina.„To je tou nocou,“ vysvetľujem.„Môžeme to preložiť,“ navrhne Ina.„Nie, zajtra budem v poriadku,“ protestujem. „Iba som sa nevyspal.“Ina prikývne. „Dobre, potom prídem.“„Musím dokončiť článok,“ sťažujem sa a zároveň zívam.„Vyzeráš naozaj hrozne,“ usmeje sa.Mávnem rukou. Koho to zaujíma? Kolesá sa točia ďalej, agentúry chrlia správy, ľudia konajú, zavše to má aj zmysel, zajtra sme všetci mŕtvi, nik si nespomenie. Uvedomím si, prečo som sa rozviedol. Idem o zopár dverí ďalej, prehltnem tabletky.„Zasa nefunguje,“ nájdem si miesto a dopadnem ako kopa nešťastia.„Vyzeráš hrozne,“ povie Stano.„Znova sa niečo stalo, jednoducho nefunguje. Príď, musíš to dať do poriadku.“„Dnes nie. Celá redakcia mi padá na hlavu,“ odvetí spoza veľkého monitora.Zazvoní čierny telefón. Potom mobil. Zarachotí fax. Vybuchne bomba. Celý svet je v linke.Stano sa vyhne spoza monitora. „Choď sa radšej vyspať. S tým strojom niečo vymyslíme.“Asi vyzerám naozaj hrozne. Vlečiem sa ku sebe. Kúpim si kávu a snažím sa pracovať. Vydržím tri hodinky, potom kapitulujem a odchádzam. Vlečiem sa popri stene, aby ma nikto nevidel, aby som nikoho nestretol. Zakrývam sa včerajším vydaním. Som pri schodoch, už len zbehnúť dole a potom preč odtiaľ. Po ceste domov sa zastavím v obchode, kúpim chlieb, mlieko, zeleninu a iné veci. Zoberiem aj údeniny, ktoré mi neuveriteľne voňajú. Potom dve krabičky cigariet a plechovku praženej fazule v paradajkovom náleve. Nahádžem potraviny do tašky a zaplatím.Dom, ktorý som pred dvoma mesiacmi prenajal je nízky, má tri izby, plus peknú kuchyňu a kúpelňu s rohovou vaňou. Pod nohami mlčí prázdna pivnica. V jednej izbe som si urobil pracovňu. Je hneď vedľa kuchyne, takže mám blízko do chladničky. Jediné, čo som musel kúpiť nové, bol plynový sporák. O niekoľko dní pred domom zastavila modrá dodávka, dvaja montéri ho vniesli dnu a zapojili. Cítil som sa ako totálne nemehlo. Nedokážem namontovať sporák? Pár hadičiek? Asi nie.Otvorím dvere, hodím kľúče na stolík, v chodbe zapálim svetlo. Zohnem sa a zrazu to začujem. Akoby sadal dom. Ťahavé stony, napadne mi šťavnatá súlož ale potlačí to strach. Ešte stále som v cudzom dome, nepoznám jeho zvyky, steny sú ako nepriatelia, okná ako oči, ktoré ma pozorujú. Idem dnu, stojím na konci chodby, rázcestí do všetkých izieb a počúvam. Potom si uvedomím, že sa niečo deje. Pravdepodobne som ochorel, rozmýšľam, nájdem tabletky a ľahnem do postele.Tvrdo spím niekoľko hodín. Zobudím sa a pozerám na plafón. Som oddýchnutý a napriek tlaku v hlave cítim príval energie. Hneď mi napadne niekoľko nových vecí, dostanem myšlienku ako dokončiť posledný článok. Za oknami sa začína stmievať, iba matne si uvedomujem ako dlho som spal. Idem do kuchyne a trhám mäso, prežúvam chlieb a rozmýšľam, kde som nechal cigarety.Vrátim sa ku počítaču a po chvíľke kapitulujem. Znova sa vrátil starý známy ale tentoraz s ním nebudem bojovať, nech si robí, čo chce. Idem do chodby avytiahnem starý písací stroj. Donesiem ho do spálne spolu s kopu papiera. Cez otvorené dvere vidím kúsok monitora. Som nočný motýľ. Pracujem zásadne v noci. Začnem klepať a ťukot sa ozýva domom, odráža od stien, plahočí v pivnici pod dlážkou. Celkom sa mi darí, zabudnem sa, som ohromený mechanickým strojom, fyzickým dotykom s textom, ktorý mi vzniká pred očami a je hmatateľný ako vagína. Ani si neuvedomím koľko je hodín. Narovnám sa a pocítim bolesť v chrbte. Potom nasleduje smäd, hlad ale predovšetkým chuť na cigaretu. Je hlboká noc.Strhnem sa a započúvam. Odniekiaľ vychádza zvláštny zvuk. Nadvihnem hlavu, aby som lepšie počul. Ťahavý mrazivý ston. Naprázdno prehltnem. Znova sa vrátil. Uvedomujem si, že vychádza z môjho bytu. Započúvam sa. Ubehne desať minút a ja sa začínam triasť. Musí to vychádzať z pravej strany, tam je kuchyňa. Rozmýšľam, či som zatvoril dvere, či sú pozatvárané okná. No nič, musím vstať a skontrolovať to, inak sa zbláznim.Pomaly sa zakrádam vlastným bytom, je to desivé a zároveň šialené. Svetlo som zapálil v spálni a zvyšok, ktorý sa rozlieza po dome mi musí stačiť. Tlačím sa k stene a uvažujem nad rôznymi zbraňami, hoci mi môj mozog velí, aby som sa spamätal. Nikto tu nemôže byť.Na chodbe sa nič nezmenilo. Pozriem do obývačky, potom sa otočím za zvukom, ktorý slabne, musím pozorne načúvať ale stále tu je, existuje. Rukou sa naťahujem k vypínaču. Odrazu je všade svetlo, slnko vybuchuje v mojej hlave, takmer vykríknem. Som sám so svojimi myšlienkami, ktoré sú čím ďalej, tým viac zlovestnejšie. V kuchyni nikto nie je. Okno je zatvorené. Vydýchnem si, dostaví sa úľava ruka v ruke s príjemnou únavou. Chcem zhasnúť a vrátiť sa do postele, už sa mi myšlienky vracajú k práci a oblým tvarom Iny, keď si to všimnem. Dvierka od novej plynovej rúry sú otvorené. Akoby ma pozývali dnu.Zostanem stáť, primrznem k podlahe. Zlovestné tiene sa vracajú, akoby to niečo znamenalo. Zavriem dvierka, ozve sa buchot znásobený tichom. Idem do postele, už nič nenapíšem. Hodnú chvíľu sa prehadzujem, nakoniec unavený zaspím tesne nad ránom.Stojím a pozerám na krvavé telo. Pred vchodovými dverami leží mačka. Idem dozadu, zoberiem lopatu a nesiem telo do malej záhrady za domom. Je ešte len šesť, hovorím si a ja tu kopem hrob. Čo bude do večera? Netrvá to dlho a jamu s telom zasypem. "Neviem o čom hovoríte.""Celú noc sa u vás svieti. Zapaľuje a zhasína svetlo." Sused sa opiera o plot."U mňa? Viete, píšem hlavne v noci, možno preto."Prikývne. "A tie zvuky?"Neodpovedám. Kráčam preč. Asi si zoberiem deň voľna. Alebo týždeň. Nakoniec sa premôžem a odchádzam z domu. Spomeniem si na Inu a začnem sa na víkend tešiť.Som veľký, plný energie a žiadostivosti. Beriem si jej mäkké telo a hlasitý krik sa ozýva v celom dome. Nevnímam čas ani priestor, iba cítim, že vypĺňame celú izbu, drvím jej kosti, telo preteká pomedzi prsty. Nakoniec prichádza orgazmus, dlhý kŕč, ktorý sa mieša s priduseným stonom a mojim revom.Ina sa stiahne, prikryje plachtou s fľakmi. Vraciam sa do svojho tela. „Si v poriadku?“ Môj hlas sa šíri vzduchom vecne.Ina prikývne.„Nechcel som ti ublížiť,“ hovorím a hladím ju po pleciach.„Nie, áno, vlastne neviem. Nebolelo to iba...“Potrebujem vedieť, čo znamená to iba. Cítim, ako prichádza zúrivosť ale je zbytočná. Chladnem. Pritúlim sa a objímem ju. Cítim jej dych. „Skúsme si pospať.“Ina prikyvuje, obaja sme zmätení. Netrvá dlho a obaja sa ponárame do hlbokého očistného spánku. Vystrelí ma to z hĺbky, letím ako guľa do tlamy plnej svetla. Preberiem sa a ležím v tme. Cítim, že okrem Iny tu ešte niekto dýcha a žije, pozerá na naše nahé telá.„Je tu,“ zašepcem.Ina ma nepočuje. Chvíľu trvá, kým sa preberie.„Kto je tu?“ Pýta sa rozospatým hlasom.„Je to on,“ dvihnem sa na lakťoch a priložím jej prst na ústa.„Kto on,“ chytí ma za ruku a bozká mi dlaň.Vyskočím z postele.„Čo sa ti stalo?“„Poď rýchlo, musíme odtiaľ preč.“Cítim horúčavu, akoby bolo kúrenie zapnuté na maximum. Ťahám Inu z postele, drží plachtu a niečo hovorí ale ja ju nevnímam. V celom dome sa rozlieha zápach spáleného mäsa. Na chodbe nás prekvapí obrovská postava, hora svalov a a prevísajúceho sadla. Hlava sa skláňa a pozerajú na nás bielka bez zreničiek. Ina kričí. Po dome sa rozlieha hluk. Podlaha sa pohybuje, steny trasú. Vidím bielu ruku, ako sa rúti naším smerom. Na konci sú ostré a dlhé pazúry. Hodím sa na podlahu a sťahujem aj Inu. Cítim pálčivý dotyk, ozýva sa buchot a rachot. Ruka sa zabára do steny. Omietka vybuchuje. Kričím na Inu, aby vstávala. Ťahám ju preč za vlasy, na jediné miesto, kde sa môžeme schovať. Otváram dvierka a my schádzame dole, padáme po vŕzgajúcich schodoch do tmy."Tu budeme v bezpečí."Ina sa trasie a z hlavy jej tečie krv. Ja na tom nie som lepšie.„Zostaneš tu, rozumieš? Počkáš ma tu, ja idem hore,“ takmer kričím.Ina dvihne hlavu, krv neprestáva tiecť, tvár má bledú ako smrť. „Počuješ ma? Nechcem, aby si to pochopila zle."Ina sa pokúsi usmiať. Pohladím ju po vlasoch. Potom ju narovnám, aby sa jej hlava nezošmykla. Opiera sa o vlhkú stenu.„Neodchádzaj," zašepce a chytí ma za ruku.„Musím, ty to predsa dobre vieš. O chvíľu bude po všetkom. Potom po teba prídem." Pohladím ju po líci.Klamem jej. Tak, ako stále. Klamem pravidelne, aby som nemusel vysvetľovať, chodiť, meniť, jednoducho prikývnem, niečo si vymyslím. Verte mi, funguje to dlho. Vydržíte s tým do konca života. Ľudia sa nechajú oklamať ľahko, priam to od vás vyžadujú, zbožňujú klamstvá. Ako podpis od hviezdy. Prosím na predlaktie, prosím, prosím, ešte jeden, prosím.Postavím sa na nohy. Naozaj sú to moje nohy, biele stehná, svaly a kosti, šľachy, hoci unavené ale predsa moje. Nadýchnem sa. Kráčam hore, Inu nechávam napospas krysám, ktoré sú tu veľké ako psy, ale nikto o tom zatiaľ nevie, pretože sa dokážu šikovne schovať, nechávam ju napospas švábom a pavúkom, odpornej hávedi zaliezajúcej v hnilobe stien. Ak si začnete s trollom, dôležitá je nielen výdrž ale i vypočítavosť. Musíte si uvedomiť, že hoc čo robíte, stojí vám za chrbtom a pozerá do hlavy, jeho rozložité biele telo sa chveje ako huspenina, chveje sa od nedočkavosti napiť sa teplej krvi a trhať mäso. Je za vami vždy. Stále. Nikdy si ho nepúšťajte do bytu.Stojím v chodbe a čakám. Nad hlavou mi preblikuje žiarovka bez krytu. Teraz sa splnia moje najhoršie očakávania. Spomeniem si na niečo, čo ma dlho prenasledovalo. Kľačím pri svojej plynovej rúre s hlavou vo vnútri a niečo sa pokúšam kričať, ibaže zvuk nevychádza. Namiesto svojho hlasu cítim iba nasladlý zápach, ktorý sa šíri miestnosťou.

Fero Juhasik

Fero Juhasik

Bloger 
  • Počet článkov:  12
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Žijem a pracujem v Košiciach. Zoznam autorových rubrík:  PoviedkyNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu