Jo sa spokojne usmial. Predsa sa mu podarilo z kopy šrotu, o ktorom si myslel, že je dobrý akurát na vyhodenie, poskladať stroj na pretekanie. Keď zhodnotil mieru pokazených súčiastok, usúdil, že to nie je zlé. Ale neskôr, keď rozmýšľal o ďalších plánoch, pochopil, že stroj nie je dostatočne robustný a kvalitný. Preto sa často stávalo, že z pretekov musel odstúpiť kvôli poruche a nikdy pre haváriu. Vtedy sa rozhodol, že stroj prestaví od základov. Lepšie súčiastky, ktoré mali vydržať o čosi viac boli poriadne poskrývané a Jo sa veľa nachodil a naprosil, kým zohnal naozaj niečo lepšie. Času mal dosť, pretože dlahu na nohe mal poriadne dlho. A potom rozoberal a skladal neskoro do noci, a keď sa mu podarilo zložiť niečo dôležité, odstúpil, a s prižmúrenými očami sa zadíval na stroj. V mysli sa mu vybavil úzky štartovací tunel a obrazy vzrušených jazdcov odetých do čiernych nohavíc a kabátov, hluk nepokojných strojov, z ktorých vychádzal dym a stúpal hore cez úzke vetracie škáry. Ako tak pozeral, pretože konečne zložil celú stroj a nevedel sa vynadívať, nevšimol si starého Hoola, ktorý sa prišiel pozrieť do garáže, keď začul známy zvuk motora.
"Tak ako?" Pokúsil sa Hool prekričať hukot.
Jo sa prudko otočil. Hool ukázal na mašinu a potom na uši. Jo ubral otáčky, motor poslušne prestal revať a nahlas povedal. "Šliape ako hodinky."
"Myslel som, že to predáš na súčiastky," riekol zamyslene Hool.
"Má to kvalitný a silný skelet. A podarilo sa mi zohnať kľukovku a iné veci. Síce nie nové, ale niečo vydržia. Na okruhu som stretol chlapíka. Určite ho poznáš. Ten mi povedal, že stroj vydrží viac, ako sa zdá."
"Starý Ted Smudky," riekol s povzdychom Hool a tichšie doložil. "Stále verný svojej chodbe."
Jo pokračoval. "Dal mi ju celkom zadarmo. Riekol, že ju má odloženú od posledných pretekov. A že ti niečo dlhuje."
Hool sa trpko usmial. "Všetci sme dlžníci."
Jo bol zvedavý. "O čom rozprával?"
Hool chcel niečo povedať, no rozmyslel si to, a tak len pokrútil hlavou. Jo pochopil, ďalej sa nepokúšal vyzvedať. Hool si prehliadol motor a prešiel po kovovom ráme zjazvenými rukami, zastal na riadidlách a pokúsil sa ich zovrieť. Jo dobre vedel, aký to je pocit, znova sedieť v sedle a rútiť sa chodbou, kým sa neobjaví prvá výstražná tabuľa a nenastane tma a vtedy chodbu pretne svetlo reflektora na prednej maske. Hool myslel na staré časy. Jo mu to mohol čítať z tváre. Potom Hool zovrel pery, otočil sa a odkrýval preč.
Jo si sadol na pult medzi súčiastky a našiel cigaretu. Bolo to dávno, keď sa Hool vrátil z chodby, vtedy sa stalo niečo dôležité, ale nikdy o tom nerozprával. Možno on, JoPaul, raz skončí ako Hool, dochrámaný a bez nádeje, s bolesťami a neschopný normálnej chôdze. Alebo nedosiahne počet okruhov, ktorý je potrebný na kvalifikáciu do lineárnych dráh. Alebo dôjde na koniec chodby. Pri tejto myšlienke sa usmial a zachvel. Táto sa mu páčila zo všetkých najviac.
