Rob bol nielen unavený ale zároveň hladný, nadržaný a vzrušený. Keď pred hodinou odišiel z pobočky, uvedomil si, že päť rokov sa nedá hodiť len tak za hlavu. Chvíľu chodil zamyslene po prázdnych kanceláriách, dotýkal sa predmetov končekmi prstov, sem - tam napravil odtiahnutú stoličku, potom však zhasol svetlá a pozatváral dvere. Prepadol ho zvláštny sentimentálny pocit. Keď vyšiel na chodbu, a chcel aktivovať alarm, strhol sa. Hneď na začiatku urobil školácku chybu. Takmer zabudol to najdôležitejšie.
Rob cítil ako mu omŕzajú líca a uši. Mráz štípal. Na ulici nestretol žiadnu živú dušu, vrátane osobných áut, áut mestskej dopravy či odhŕňacích mechanizmov. Víchrica eskalovala. V rádiu popoludní hlásili dvanásť nezvestných a desiatky zaviatych áut. Kráčal po chodníku, zabáral topánky do hlbokého snehu a vôbec mu to nevadilo. Vedel, že o niekoľko dní bude ležať na slnečnom pobreží, pozerať na modrý oceán a vychutnávať plnými dúškami nový život. Rob zahol do uličky a vietor zahrýzajúci sa do jeho chrbta zoslabol. Rob zrýchlil. Na konci zabočí vľavo, prejde okolo obchodného centra a vydá sa krížom cez park.
Vyhrnul si golier a pridal do kroku. Neprešiel ani dva bloky, keď za sebou začul hluk. Kolesá sa šmýkali na ceste. Zastal a obzrel sa. Už z diaľky videl približujúci sa zasnežený taxík. Dvihol ruku a krátko zamával. Taxík zastal. Rob otvoril dvere a vkĺzol do tepla na mäkké sedadlo. Ucítil prenikavú vôňu kávy a ešte čohosi známeho ale nedokázal to identifikovať. Mráz, ktorý sa dostal až pod kabát, začínal byť naozaj nepríjemný.
„Čertovská zima, pane. Ešte šťastie, že som šiel okolo," zahučal silný muž za volantom.
Potom sa otočil a vyceril zdravé biele zuby. Rob prečítal na menovke meno Ed Wert, ktorá sa mu hompáľala na čiernom roláku.
„To teda máte pravdu," súhlasil Rob.
„Keď to bude takto pokračovať, mesto postihne totálny kolaps."
„To veru hej," odvetil Rob a šúchal si zmrznuté ruky.
„Kam to bude?"
„Do centra. Stačí ak ma odveziete do centra."
„Bude to trvať dlhšie, viete cesty sú zlé. Práve som chcel skončiť," odvetil ospravedlňujúco chlapík.
Kolesá na aute začali prešmykovať, nakoniec sa taxík rozbehol a vyrazil oproti snehovej stene.
„Heh. Myslel som si, že sa idete zabávať, ehm. V tomto nečase síce ľudia radšej zostanú doma pri televízore, ale je veľa takých, ktorí si vyrazia, ehm, veď viete," Ed pozrel do spätného zrkadla a žmurkol.
Rob síce nerozumel ale sa usmial a pritisol balík bližšie k telu.
„Určite máte veľa známych. Dnes je to normálne. Chlapi žijú so ženami a opačne, nikto nechodí do kostola a nečíta písmo. Mladý sa rozvádzajú a vymieňajú si partnerov. Odborne sa to tuším nazýva promiskuita," Ed sa zachechtal.
Rob sa začervenal ale nereagoval.
„Minule som viezol jedného chlapíka, mali ste ho vidieť," rozhovoril sa Ed. „Celý čas hovoril niečo o vynilových vláknach, takmer ma porazilo. Ako často stretnete niekoho, kto vám urobí prednášku o vláknach? Ale vy ste v pohode. Vidím vám to na očiach."
Rob prikývol. Začal sa pomaly zohrievať. Obzrel si interiér auta. Tuctový taxík s nudným plastovým obložením a kockovaným vyšúchaným poťahom. Už cítil prsty na nohách. Musím si kúpiť lepšiu obuv, zopakoval si v duchu Rob. Panebože, čo je to za počasie. Ani psa vonku nevyhnať.
„To vám poviem, na svete žijú rôzny ľudia, pane," vzdychol si Ed. "Nehnevajte sa, že vás obťažujem ale už celý mesiac mi vŕta v hlave istá ponuka. Viete, už som to chcel zavesiť na klinec. Stále si hovorím, tak to je tvoj posledný zákazník Ed, už sa tu dlho pofľakuješ. Peniaze však vždy dokážu presvedčiť, pane. Je to tak, že?"
Rob podvedome prikývol. Myslel na deň po víkende, kedy ho budú v práci čakať, potom otvoria trezor a zistia, že sa niečo dokonale pokazilo. Budú ho zháňať, zavolajú Kurta, políciu a potom po ňom možno vyhlásia celoštátne pátranie. Neskôr zistia, že chýba omnoho viac. Že niektoré účty sú úplne prázdne.
„Ha, asi pred mesiacom som viezol chlapíka na letisko," pokračoval Ed. „Taký pánko v stredných rokoch, veď viete. Zostali sme trčať v zápche. Nakoniec sme to lietadlo stihli, to veru hej. Už som spomínal, poznám to tu ako svoju dlaň," Ed ukázal veľkú ruku a znova ju položil na volant.
Nakoniec zistia, že peniaze predsa len úplne nezmizli. Rob si spomenul na Ednine plné prsia, krátke vlasy a dlhé nohy. To bola čerešnička na torte. Najprv si myslel, že je to šialené. Kaď mu to prvýkrát Edna povedala, šiel na záchod a musel zvracať, pretože ho prepadol strach. Samozrejme sa mu ihneď vysmiala. Buď chlap, preboha, Rob. Ešte aj pri sexe preberám iniciatívu ja, dopekla. Nakoniec ho presvedčila. Plánovali to dlho. Celú prekliatu jeseň. Edna postupne vytiahla z Kurta všetky podrobnosti.
„Dali sme sa do reči. Veď viete, samému je otupno. Povedal som, že chcem skončiť, rozhodol som sa už minulý mesiac ale akosi sa človeku ťažko opúšťajú staré známe veci. Nakoniec, nebola to zlá robota."
Panebože, nemohol by radšej zapnúť rádio? Rob sa začínal hniezdiť na sedadle. Nedokázal skryť vzrušenie. Chcel vidieť tie prekvapené tváre, ktoré sa neskôr zmenia na umievavé, keď zistia ako to šikovne urobil. Spomenul si na Kurtovu tvár. V žalúdku pocítil ťaživý balvan. Znova v jeho mysli prebehla kalkulácia, či sa neprerátal, či naozaj neurobil najväčšiu chybu vo svojom živote. Najneskôr o desať minút zatočia na cestu pretínajúcu mesto ako široká tepna smerom do centra. Pred nimi sa ukázalo nákladné auto a majákom a Ed bol nútený spomaliť.
„Asi to bude upchaté," riekol zamyslene Ed.
Trocha cúvol, kolesá prešmykovali na zľadovatenej ceste a potom zatočil do tmavej uličky. Rob začínal byť nervózny, ale keď si predstavil, že by mal kusisko cesty šliapať pešo, bol celkom rád, že ho zobral Ed. Síce bol ukecaný a nudný ale lepšie ako nič. Rob už už chcel povedať, aby zapol rádio ale nechcel sa ho dotknúť. Rob podvedome hladil balíček. Vietor sa opieral o plechy, tie vŕzgali a sneh bičoval predné sklo.
„Kam to vlastne idete?" Spýtal sa opatrne Rob.
„Ešte tu mám nejakú prácu," riekol zamysleným hlasom Ed a doložil. „Nebude to trvať dlho."
Auto zastavilo pri chodníku. Rob si naozaj nedokázal predstaviť, čo by mohol teraz v tomto počasí robiť ale bolo mu to vlastne jedno. Ed otvoril dvere a do auta sa dostal studený vietor a snehové vločky. Vystúpil z auta a pomaly prešiel okolo prednej časti. Rob si podvedome pritisol balík k telu a nahol sa dopredu. Cez predné okno, ktoré rýchlo zasypával hustý sneh videl rozložitú postavu ako sa opiera o kapotu. Až teraz si Rob uvedomil, aký je Ed veľký. Rob si vzdychol. Pozrel na hodinky. Bolo niečo po dvanástej v noci. Zrazu sa dvere na jeho strane otvorili. Studený vzduch sa mu dostal za krk a do tváre.
„Človeče, zbláznili ste sa?"
Vystrelil na neho Edov chladný hlas. „Vystúpte. Hovoril som, že mám ešte prácu. Chcem ju dokončiť a ísť domov."
„Čo vlastne chcete? Mám peniaze, s tým určite nebude problém. Zatvorte dvere, človeče a zavezte ma do centra."
„Vystúpte," zopakoval nemilosrdne Ed.
Rob sa nadýchol, chystal sa dôrazne protestovať, keď si všimol zbraň. Na chvíľu sa zarazil a potom povedal miernym hlasom. „Ste v poriadku?"
Ed pokýval s revolverom. „Vystúpte konečne, nebudeme tu trčať donekonečna."
„Čo vlastne chcete?"
„Asi ste ma dobre nepočúvali," vzdychol Ed. „Ale je to jedno. Ľudia majú svoje starosti. Nepočúvajú druhého. Vôbec sa nezaujímajú o problémy druhých, napríklad suseda, či niekoho na ulici."
Ed sa odmlčal. Obaja kráčali v hlbokom snehu pomedzi tmavé steny.
„Do toho ma nič, preboha."
„Sedel vzadu a chvíľu trvalo kým sa rozhovoril. Rozprávali sme sa o všelijakých veciach a prišli na to, že máme obaja korene v Springs. Zaujímavé, však? Spomínali sme na rôzne veci, miesta a ľudí, ktorých sme poznali. A zrazu sme si boli blízky. Viete, čo mi pánko povedal? Ed, urobte ešte výnimku a potom zaveste robotu na klinec. Tak to presne povedal."
„Kam to ideme? Ja sa vraciam späť. Vôbec ma nezaujíma váš príbeh. Dám vám svoju peňaženku a hodinky."
Zastali v tmavej uličke. Zhora padali husté snehové vločky a z rímsy viseli dlhé cencúle. Ed mal na hlave šiltovku. Pouličné svetlo odhalilo jeho zarastenú tvár s červenými očami a pokazenými zubami.
„Prosím, skončime to a poďme si niekam dať grog. Pozývam vás," zmenil taktiku Rob. Bol ochotný urobiť hocičo, napríklad si kľaknúť na kolená do hlbokého snehu a odprosiť ho.
Ed nezmeneným hlasom pokračoval. „Dvadsať rokov jazdím po meste taxíkom. Takže, pánko sa naposledy nahol, chytil ma zaruku a spýtal sa ma, čo všetko by som dokázal urobiť, aby som už nikdy nemusel chodiť po tej prekliatej štvrti. Pýtal sa, či si nechcem kúpiť napríklad dom s bazénom. Poslať svoje deti na vysokú školu a starú niekam na pobrežie. Vysedávať od rána do večera pri stole, nalievať sa pivom a pozerať futbal. Viete, sú veci, ktoré jednoducho vám zostanú v hlave ako nejaký červ a nenechajú vás spať. Poznáte to ?"
Rob spozornel. Spomenul si na zápach v aute.
„Nechal mi svoje číslo. Rozhodol som sa skončiť a nič za svete ma nemohlo zastaviť. Nezapredám svoju dušu len tak ľahko. Musel by to byť poriadny balík, pán Delay, však. Kto by predal svoju dušu za pár drobných?"
„Odkiaľ dopekla poznáte moje meno."
Ed sa zasmial a pokrútil hlavou. „Celých dvadsať rokov pán Delay. Poznám každú škáru, každý plot a odbočku, slepú uličku, prázdne rozpadávajúce domy. Viem, kam nikto nechodí, kde spia bezdomovci a kam odpratať mŕtvolu. Poviem vám, je to ťažká práca. Nakoniec som zavolal a dohodol sa. Vždy som si vážil svojich chlebodarcov. Ale o vás to nemožno povedať, pán Delay. Počul som zlé veci o vašej duši. To sú smutné prípady." Ed sa odmlčal a po krátkej chvíľke riekol tichým tmavým hlasom. „Myslím, že ide o niečo iné. Nenávisť, pán Delay. Je to nenávisť."
„Neviem, čo všetko vám narozprával ale určite klamal," zvrieskol hysterickým hlasom Rob.
Ed prikývol. Rob Delay prestal vnímať mráz a mokré nohavice, ktoré sa mu začali lepiť na nohy. Vytušil, že to boli posledné slová. Rob si predstavil Kurtovu hladkú oholenú tvár s malými očkami, úzkymi perami a dokonalý oblek ušitý na mieru. Rob ešte stále neveriacky pozeral na zbraň, ktorá sa mu zdala veľká, ťažká a nezmyselná. Trasúcimi rukami zovrel balík a hodil ho do veľkého tela. Potom sa rýchlo otočil a rozbehol do tmy. Za chrbtom zaburácal Edov hlas.
„Azda ste nechceli niekam cestovať v tomto nečase, pán Delay?
